Ubehlo takmer 6 mesiacov odkedy som prvý krát vkročila do tejto firmy ako zamestnanec. Tesne pred koncom skúšobnej doby ma zastaví na chodbe nás CEO a to ho nevídať naživo často. Myslím si: “A teraz mi medzi rečou povie či ostávam alebo nie.” Ale on mi len s úsmevom hovorí, že potrebuje odo mňa jednu láskavosť. Ja že: “Of course”. Chce len aby som rýchlo vyriešila certifikát pre jedného nášho klienta, nič viac. No tak asi ostávam, nikoho ani nenapadne niečo riešiť… Tu vlastne nikto veľa nehovorí, ak predsa niečo, stále len k veci. Ak sa niečo mení, treba si nainštalovať novú appku, zmeniť heslá alebo prístup, implementuje sa nový proces, príde len jeden email, nikto nič nepripomína, nikto nikoho neotravuje, každý si všetko vyrieši sám bez otázok a emócií a načas. Takmer všetci sú IT-ci (na výnimky ako napríklad ja), teda musia sa sakra sústrediť nato čo robia, každý robí niečo iné. Občas ja ich otravujem, ale aj nato máme viac –menej vyhradený čas ak to nie je urgentné. Hovoria málo, ale keď už, tak to stojí zato. Nedávno len tak znenazdajky že “surprise, surprise” , lebo často sa to nestáva, vďaka online chat-u niekedy celé týždne ku nám nikto nevojde. Teraz vošiel do našej kancelárie kolega a hovorí: “Houston, mame problém! Momentálne tu máme troch menom Andy a nikdy nikto nevie o ktorom je aktuálne reč.” Uznávam je to trocha mätúce, lebo priezviská nepoužívame, každý z nás robí v istom čase na inom prípade a musíme si občas vymeniť info a pokračovať tam kde iný skončil. Kolega sa obráti na nášho Andyho a pokračuje: “…tak sme premenovali každého z vás. Jeden bude Mendy, druhý Candy a ty budeš Sandy. Tešíš sa?” My všetci rehot a náš Andy: “Ohromne som šťastný.” Kolega odíde a za 5 min príde ďalší a vraví: “Andy, dostal si nové meno”. To už sme vybuchli všetci a odpovedáme zborovo: „Too late (neskoro). “ Máme tu pár zaužívaných zvykov. Napríklad, keď má niekto narodky, tak kuriér ráno donesie fancy čerstvé šišky, každá je iná a doslova umelecké dielo so všetkými možnými aj nemožnými náplňami. Hovoria, že najlepšia je s ferrero rocher vo vnútri, no ja to nemôžem posúdiť, ešte som neochutnala, čomu nikto nerozumie. Keď som ja mala narodky polozili predo mňa 2 plné krabice a že: “…a teraz si musíš zobrať”. Tak som si vybrala, tu najkrajšiu… a priniesla domov môjmu mužovi. Ak si oslávenec náhodou zoberie voľno, šišky prídu aj tak a potom ešte raz keď sa vráti do práce. So stornovaním objednávky si nikto ťažkú hlavu nerobí. Naposledy keď mal jeden z tých “starších” kolegov narodeniny, druhý funny kolega sa ho pýta: “A koľko máš vlastne rokov?” Oslávenec pohotovo: “39.” A kamoš mu hneď nato: “Vôbec nevyzeráš na 39! Hádal by som ti 38” Drvivá väčšina je oveľa mladšia. V mojom teame je chalan čo má 23. Keď som to počula, zalial ma studený pot. Môj syn má viac! Ale to zatiaľ nikto nevie, ako ani môj vek (dátum narodenia sa tu nedáva ani do pracovnej zmluvy a nemôžu sa vás opýtať na vek pri pohovore, to by bola diskriminácia), asi si to aj nechám ešte dlho pre seba… Kancelárie máme úplne v centre Dublinu, zdá sa nie až tak ďaleko od prístavu, keď si čajky z nášho nádvoria urobili obľúbené miesto. Počuť ich celý deň. Jeden deň nejaký blázon z budovy oproti im hodil niečo pod zub. To sme sa dozvedeli neskôr. To čo sme zaregistrovali okamžite bol neznesiteľný škrekot aj cez zavreté okná. Bol to neskutočný vresk, ťažko sme sa vôbec dokázali sústrediť na prácu a navyše nie a nie prestať. Kolega tak sedí, ticho čumí do kompu, po pár minútach zodvihne hlavu a dá otázku: “Kedy nás presťahovali do Jurassic parku?” Naivne som si myslela na začiatku, keďže mi električka stojí pred budovou, nečaká ma žiadne prekvapenie, len nastúpim „doma“ a vystúpim „v robote“. Hneď 2. deň ma zastihla krutá realita veľkomesta. Nasadnem ráno, električka ide, asi na 4. zastávke ( z 11-stich), presne pred centrom driver zahlási, že nejdeme ďalej, policajti mu zavreli vstup do centra, teda konečná. Hovorím si fajne, pôjdem pešo tak ako električka chodí, však len nejakých 2.5 km mi ostáva, cestou natrafím na bus alebo inú električku premávajúcu za zavretou ulicou. Policajt ma ale zastaví a hneď vysvetlí, že nie len dopravné prostriedky nemôžu vstúpiť na hlavnú O'Connell Street, ale ani ľudia. Neskôr sa dozvedám, že vyšetrovali nočnú vraždu bezdomovca. Hovorím si OK, pôjdem ako idú aj ostatní. Po pár metroch, na najbližšej križovatke sa zástup rozdelil do troch strán. Vďaka bohu znova za navigačný v mobile. Neskôr sa mi raz stalo cestou z práce, že šofér električky zahlásil na druhej zastávke “konečná, všetci vystupovať ”, ale to už je iná story… Blížia sa Vianoce, samozrejme Black Friday beží celý týždeň, možno aj dlhšie, obchody sľubujú zľavy 75%. Mladučký kolega príde do práce a sťažuje sa: “Včera som bol pozrieť v športovom mikiny a všetky boli veľké, ani jedna pre mňa.” Druhý kolega, ani nezodvihne hlavu od kompu, len mu vraví: “Mal by si len viac jest!” Riešili sme ako team, kde pôjdeme spolu na obed. Dosiahli sme super výsledok, čísla neboli ešte nikdy také dobré ako teraz, tak veľký šéf platí. Chalani vymysleli nejaký Steak House, ale kolegyňa ich upozornila, že ja som vegetariánka. No ja im vravím: ”Nie je problém, však môžem si dať šalát.” A oni rehot, že: “Keď si v tomto podniku objednáš len šalát, tak zavolajú ochranku a rovno ťa odprevadia od stolu k dverám.” Ja rehot, viem že nie je problém vybrať inú, tu okolo nás sú reštiky nasekané jedna vedľa druhej. Kolegyňa hneď dáva návrh: “Bleeding Horse (Krvácajúci Kôň)” pár krokov od násho office-u, v menu majú aj niečo pre mňa. Sedíme v reštike, nezáväzne konverzujeme, vyzvedám od kolegu, kde sa chystá cez Vianoce, lebo si berie 2 týždne voľno. On len tak ľahostajne: “Ale idem pozrieť kamoša. Do Austrálie.” Hovorím si fasa a keďže je Ír, nedá mi: “Kúpil si si aj spiatočnú letenku?” A on úprimne: “Nie.” Vôbec ma neprekvapí keď ostane v Melbourne aj pol roka. Zisťujem, že väčšina pri stole už bola v Austrálii, Mexiku, aj v Peru kuknúť Machu Picchu. Ja sa radšej o svojich obyčajných cestách po Európe a Blízkom východe ani nejdem zmieniť, len si vychutnávam cestovateľské rady. No mám ešte čo dobiehať. Blížia sa Vianoce, teda aj firemná Xmas večera, ako vo väčšine firiem dáme ešte predtým aj “Secret Santu” len tak for fun. Teda každý donesie zabalený darček, dajú sa na jednu kopu, v deň “D” si každý vytiahne jeden a raz si ho môže s niekým vymeniť bez toho aby dotyčný súhlasil. A teraz že problém pre niektorých – treba ísť do obchodu a niečo vybrať. Kolega vraví: “F****ing Secret Santa! Naseriem sa a donesiem fľašu whisky. Len neviem ako to zabalím.” Mladí chalani sa hneď chytajú: “Kašli na balenie, daj do tašky od vína a hotovo. To bude aj tak najlepší darček.” Deň “D”. Všetky darčeky zhromaždené na dlhočiznom stole v najväčšej zasadačke, všetci sme si vylosovali poradie v akom si budeme vyberať darček a show môže začať. Neviem či je to zvykom každý rok alebo len tento, ale 90% darčekov je alkohol starostlivo zabalený v krabiciach rôzneho druhu, veľkosti a farby, tak aby nikto netušil čo je vo vnútri, v podstate “mačka vo vreci”. Prevláda whisky, nejaká tá fľaša ginu alebo vína. Najvyhľadávanejší artikel na výmenu je samozrejme whisky. Moju kolekciu luxusných artdeco rámov na fotky, ručne vyrobených, potiahnutých pravou voňavou kožou, nechce ani pes. Kolega, čo si ich vybral, hneď ako ich rozbalil už kukal kto má v ruke fľašu whisky. Kolegovia mu ešte kričali: „Ale no tak, teraz si sa nasťahoval do nového domu, zídu sa ti.“ Ale on neváhal ani sekundu. Podáva ich kolegovi s fľašou v ruke. Len zopár darčekov je nealkoholových, ale tie vyvolávajú hurónsky smiech. Jedna obrovská krabica skrývala boxovací mech a pár rukavíc. Smolu mal ten čo to priniesol, lebo nakoniec skončila u neho, nadával ako pohan. Veľmi som sa smiala keď si jeden zo šéfov vybalil svetelné starwars meče. Zasvietil s nimi a už pozeral po nejakej fľaške Tiež mu kolega kričí: “C´mon, tak ani na sekundu ťa nenapadne, že by sa to mohlo páčiť tvojim deťom? “ Ale šéfko len pokrúti hlavou a že :“Nie.“ Záchvat smiechu sme dostali všetci, keď si darček rozbalil náš najväčší šéf. Pekne zabalená drahá fľaša vína a k tomu kniha s titulom: „Idiot“ . Vyzdobili nám aj kanceláriu. Stromček je síce avantgardný ale stále zelený. Ja tak kukám na ten strom a vravím: “Vďaka bohu, že nie je ružový. Ružový strom je to najohavnejšie čo môže byť .” Kolega tak na mňa smutne pozerá a priznáva: “Ja ho budem mať doma aj tento rok. Moja žena ho už vytiahla. ” Ups… myslím si: “Mala som byt radšej ticho.” Tak už len zachraňujem situáciu: “Ale nie, nie, svetlomodré sú škaredšie.” Appropo stromček v práci. Jedna vec sa mi veľmi páči. Na vyzdobený stromček nám pokvačkali vianočné gule vyrobené charitatívnou organizáciou. Na každej guli je určitý vek dieťaťa, každý si môže jednu zobrať a na oplátku priniesť darček pre dieťa v tomto veku. Môžeme takto na Vianoce darovať trochu radosti deťom, ktoré nemajú také šťastie ako my ostatní. Nikdy som veľmi nebola “na charitu”. Pred pár rokmi mi jedna moja bývalá kolegyňa povedala, len tak s úsmevom medzi rečou, že nemám sociálne cítenie. Ale, poviem vám, bol to skvelý pocit keď som priniesla darčeky pre “moje vianočné dieťa”, až ma to prekvapilo, asi už fakt starnem… Neviem či ešte niečo do Vianoc napíšem, tak pre istotu: „Šťastné a veselé!“ Oddýchnite si, zabavte sa, užite si voľno so svojou rodinou. Viem , že veľa z vás to robí, ale ak ešte niekto nie, urobte niečo pekné len tak pre niekoho cudzieho mimo vašej rodiny. Sľubujem, nebudete ľutovať.
Comentários