Bye, bye Ireland

…tak a je to tu. Po dlhých úvahách, rozhovoroch, zvažovaní a potom dôslednom plánovaní je tu deň keď opúšťame Dublin po dlhých rokoch. Bolo to ťažké rozhodovanie. Vlastne sme sa rozhodli opustiť niečo čo máme radi pre niečo čo milujeme ešte viac. Niekto raz povedal: “Máš byť tam, kde sa Ti myseľ zatúla niekoľko krát za deň.”

Všetko do posledných podrobností máme naplánované, všetko potrebné pobalené, už na ceste ešte pre našim odchodom, je toho dosť, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť. Máme len 1. dávku očkovania za sebou, teda potrebujeme testy, aby nás pustili na trajekt. Objednávam nás v predstihu, nechce sa mi spoliehať nato, že stačí len 1 test a musí to vyjsť. Moja polovička len neveriacky krúti hlavou, evidentne sa mu nepáči, že nás objednávam na test 2 dni pred odchodom a potom ešte 1 deň pred odchodom. Ale ja viem prečo to robím.

Máme 2 dni pre odchodom, ideme na PCR test. Na druhý deň ráno, ja dostávam mailom negatívny výsledok, môj muž - nič. Volá do support centra, po pol hodine na linke sa dozvie, že treba čakať. Popoludnie, stále nič. Zvečerieva sa, stále nič, nemá výsledok. Nič sa nedá robiť, ide aj na druhý test. Chlapík v testovacom center sa ho pýta: “Už ste tu boli niekedy? ” Môj muž mu odpovedá: “Bol, včera a žiadny výsledok som nedostal! Zajtra cestujem.” Chlapík len že: “To je smutné.” Otestovaný druhý krát, za 2 hodiny má výsledok. No snáď už všetko pôjde ako po masle. Omyl!

Takmer všetky naše veci sú už v Prahe, už len pár posledných balíme do kufrov. Máme plán ako si to strihneme cez Francúzsko do Prahy, dáme malý výlet. Nedeľa obed, nakladáme kufre do auta, trajekt nám odchádza z centra Dublinu o 3 hodiny. Pohoda. Máme ešte kopu času, asi sa cestou stavíme niekde na kávu...

Auto naložené, vyrážame, neprejdeme ani 100 metrov a defekt. Vyskakujeme z auta, ja kukám v nemom úžase na úplne splastnuté koleso, rúca sa môj dočasný cestovný svet, miesto slov sa mi len slzy tlačia do očí, už rozmýšľam nad plánom B, teda: Necháme auto tu, booknem letenky, zoberieme čo môžeme a odletíme. Môj muž pozrie na mňa a hneď ma okríkne, aby som sa spamätala: “Daj mi 10 minút, prehodím rezervu”. To mi je jasné, že to urobí, ale na rezerve neprejdeme 1400 km. Akoby mi čítal myšlienky keď mi vraví: “Keď sa vylodíme vo Francúzku, nájdeme servis a vyriešime to.” Radšej ani nehovorím nahlas, to čo obidvaja vieme - Francúzi nás odrbú ako veľký pes malého. Ak budeme mať šťastie zaplatíme len 3x toľko ako tu v Dubline, ale to by ma až tak netrápilo. Skôr sa bojím, ako sa dohodneme, keď ani jeden z nás nehovorí po francúzsky a Francúzi z princípu odmietajú hovoriť anglicky. Som prezieravo radšej ticho. Vyberáme batožinu z kufra auta, môj muž vyťahuje rezervu...

Ani za 10 minút je koleso vymenené, nasadáme do auta. Ja sa preberám, počas jazdy vyberám telefón a hľadám otvorený servis v nedeľu poobede. Prvých 10 - zavreté, konečne jeden otvorený. Za niekoľko minút stojíme pred ním, zatvorené, tel. číslo na bráne, voláme. Dozvieme sa, že oni pneumatiky nerobia. Môj muž googli znova, nájde ďalší otvorený aj s tel. číslom na webe, rovno volá, možno máme šťastie, ideme tam. Navigačný nás dovedie rovno do business areálu, hneď v prvom bloku pneuservis, evidentne otvorený len pre private klientelu. Majiteľ so silným ruským prízvukom nás vyhadzuje. Hľadáme ďalej, našli sme ten správny. Ešte stále máme viac ako 2 hodiny do nalodenia, možno to aj stihneme. Môj muž sa rýchlo dohodne a za pár minút sa už rieši naše koleso. Asi za 20 minút hotovo. Rýchlo zaplatíme a ja ešte vravím chlapíkovi: “Zachránili ste nás! ”. Vyrážame do prístavu.

V prístave už všetko ide podľa plánu, všetko je perfektne zorganizované, ani neviem ako a už parkujeme vo vnútri trajektu a ideme sa zložiť do kajuty kde si konečne oddýchneme.

Stojíme na palube, posledné pohľady na Dublin z prístavu, uvedomujem si, že už teraz mi Írsko chýba, neverím, že sa sem nikdy nevrátime... Vyrážame na šíre more, začína poriadne fúkať, ideme si radšej dať konečne niečo fajné do reštiky a tešiť sa ďalšie dobrodružstvo, najprv vo Francúzsku...