Ráno na lodi. Jemné knísanie lodi nás pomaly prebúdza. Pohľad na more, už vidíme francúzsku pevninu, ale ešte stále máme kopu času. Čas na raňajky. Reštika a denný bar sú už dávno otvorené. Môj muž si vyberá svoju dovolenkovú raňajkovú klasiku - Full Irish a ja tiež svoju – ovocie, biely jogurt a vločky, akoby sme ani neboli rodina.
Cherbourg Port. Vylodenie tiež prebieha podľa jasných pokynov, všetko dobre zorganizované, ani neviem ako a už nasadáme do auta a opúšťame loď. Ešte nám francúzski colníci skontrolujú doklady, covid testy a ide sa! Nezdržím sa zbytočnej poznámky ako pokus o vtip: “Nezabudni, že musíme ísť po opačnej strane cesty. ”
Ja ako správny kopilot naštartujem navigačný, mapa Francúzska (teda obrovská 400stranová kniha) na kolenách a tak si to veselo šinieme cez Normandiu, občas sa zastavíme, keď sa nám niekde páči. Už ani nepočítam koľký krát platíme mýto. Mám pocit, že na francúzskych cestách je mýto staníc viac ako benzínových. Pri jednej, asi už šiestej sa nám to trochu skomplikuje. Ako zvyčajne chcem zaplatiť kartou (musím ja, lebo volant máme na druhej strane), ale je problém. Nedá sa, nechce mi automat zobrať kartu, skúšam druhú, tretiu, stále nič a v hotovosti sa tu nedá platiť. Môj muž ma už nervózne upozorňuje, dokonca zvyšuje hlas: “ Už to zaplať, za nami sa už tvorí kolóna.” Ako keby mňa to bavilo... Z auta za nami už vychádza pani a pýta sa ma niečo po francúzsky, asi že čo sa deje. Ja jej vysvetľujem po anglicky a zároveň názorne ukazujem ako sa nedá zaplatiť kartou. Pani zodvihne telefón na automate a volá asi pomoc. Pýtam sa jej: ”Príde to niekto vyriešiť? Môžem to nejako inak zaplatiť?” Pani mi len odpovie: “I don't speak English! ”Ale čaká pri našom aute, tak dedukujem, že niekto príde. A prišiel! Zamestnanec nesie mobilný terminál, ja prikladám kartu a zaplatím ako nič. Obidvom vrúcne ďakujem a konečne pálime ďalej.
Cesta nám ubieha, pohoda, užívame si výhľad keď sa dá, mňa dokonca nadchne Pont de Normandie (Normandský most).
Benzinka, už nám treba aj tankovať, takže super. Môj muž prikladá kartu, skúša hotovosť, dokonca skúšame iný tankovací stojan - nič. Vyberie sa do shopu niekoho opýtať čo sa deje. Vojde dnu, na angličtinu sa nikto z personálu nechytá. Jeden chlapík sa nad ním zľutuje a zavolá staršiu pani, ktorá sa hneď veselo prihovorí : “Hello, sir. Cash or card?”. Môj muž nadšený odpovedá: “Card”. Pani jedným dychom dáva: “Card kaput”. Nevadí! Aspoň vieme, že asi cash bude OK. Až nato, že najprv musíme zaplatiť dopredu, čiže odhadnúť koľko asi potrebujeme na dotankovanie doplna. Môj muž sa snaží vysvetliť, že asi ťažko to presne uhádne, ale na to už znalosť angličtiny ochotnej pani nepostačuje. Našťastie je tam iná zákazníčka, ktorá má slušnú angličtinu a tá to vysvetlí: “Zaplaťte viac, ak natankujete za menej, vráťte sa a zvyšok vám vrátia.” Zdá sa, že tu vo Francúzku nás zachraňujú ženy...
Dorazíme do nášho dnešného cestovateľského cieľa - do historického mestečka Ville Châlons En Champagne v kraji Champagne, v regióne Grand Est. Hľadáme náš hotel, mal by byť v centre mesta. Navigačný nás vedie, ako naschvál, už asi tretí krát do jednosmerky, jasné že do protismeru. Moju polovičku to už prestane baviť, odbočí hneď vedľa jednosmerky. Chvíľu ideme autom akoby po chodníku a well well zastaneme pred naším hotelom. Na recepcii milá slečna dokonca hovorí anglicky, happy day! Rýchlo sa dohodneme, dostávame kľúč od izby v tomto boutique hotelíku a ešte musíme vyriešiť parkovanie v podzemnej garáži. Slečna nám podáva mapku a vysvetľuje: “Pôjdete z tadeto doľava, potom doľava a ešte raz doľava na kruháči na tretej dolu potom doprava a hneď doľava....” ja som sa už v polovici stratila, pozerám na môjho muža on sa tvári, že vie... Ale prd makový, našli sme to asi na 4.krát, ale dali sme to.
Zaparkujeme v podzemí, vyberáme tašky a zistíme, že jediná cesta von je výťah. OK, nasadáme, ja vo veľkom štýle, teda omylom, zatlačím 1. poschodie. Výťah zastane a my vystupujeme niekomu takmer do bytu. Rýchlo späť do výťahu a stláčame prízemie. Sme vonku na ulici, pozrieme sa lepšie a hneď vedľajšie dvere sú vchod do nášho hotela cez bar. Tak teraz som pochopila, keď moji francúzski kolegovia vraveli čo sa o nich hovorí: “Keď má niečo jednoduché riešenie, dajte to Francúzom. Tak to zamotajú, že to už nevyrieši nikto.”
Hotelík príjemný, vkusne zariadený, kúpeľňa v strede izby, na stene obrovská telka oproti obrovskej postele, good stuff.
Vyberieme sa na večeru, nemusíme ísť vôbec ďaleko, sme rovno na námestí, reštiky všade okolo. Trošku sa porozhliadneme a neujde našej pozornosti, že všetci pri vstupe do okolitých pubov a reštík ukazujú čašníkom mobil. OK, nie je problém, to môžeme aj my. Vchádzame na jednu utešenú terasku, sadáme si, príde čašník, prihovorí sa nám krásnou francúzštinou, rozumieme mu len že “Covid Pass”. Ukazujeme mu naše covid testy, jasné že jeho apka neberie naše QR kódy, nevie čo má s nami robiť. Príde druhý čašník, tento nám rozumie viac, už ma to nebaví s ich apkami, ukazujem mu text v mojom teste, že: ”Negative” , uspokojí sa, vyzerá to, že sa dnes navečeriame. Vypýtame si Menu, čašník nám dáva kus papiera s veľkým QR kódom. Tento zase naše mobily nevedia rozlúštiť. Vravím mu: "Vieš čo? Dones mi nejakú rybu a šalát a jedálny lístok si kľudne ďalej strážte ako Top Secret.” Môj muž si konečne stiahne ich apku a vie sa pozrieť čo majú v ponuke. Sláva! Máme objednané. Po počiatočnom strese sa v kľude najeme a tak ako sa na tento región patrí, dáme si dobré víno. Nakoniec máme pekný večer, príjemne unavení sa vraciame do hotela.
Zapneme telku a dozvedáme sa, teda dedukujeme, že dnes zomrel fantastický Jean-Paul Belmondo. Na každej stanici, a je ich dosť, ide jeho film alebo rozhovor s ním. Môžeme kukať ktorýkoľvek a vôbec nepotrebujeme preklad, presne vieme o čom je. Tento úžasný herec nás baví ešte aj teraz.
Zajtra si ešte prehliadneme mestečko, dokonca má aj katedrálu, a vyrážame, smer: Nemecko. Už napoly spiaca šepkám ešte môjmu drahému: “Odkedy sme na ceste už si 2x na mňa zvýšil hlas - keď sme dostali defekt a keď nefungovala karta – som zvedavá čo sa ešte stane v Nemecku. Môže byť, že keď dorazíme do Prahy, tak sa s tebou rozvediem a zoberiem si Pištu Hufnágela!”
