Napriek tomu, že som si nachvíľu dala pauzu v hľadaní novej práce, môj zamestnávateľ ma požiadal zostať o 2 mesiace dlhšie a ja som súhlasila, môj „deadline“ sa nezadržateľne blížil. Asi tak mesiac a dačo pred si hovorím, že je už čas checknut čo je nové na dublinskom trhu práce. Ako prvé si znovu zmením status na Linkedine, akože „som pripravená na nové výzvy“, ale hovorím si teraz to už urobím trochu inak. Už mám za sebou 3 pohovory - tréning už bol, teraz si ja vyberiem firmu, ktorá sa mi páči a urobím všetko preto, aby som sa tam dostala.
Nestihnem ani poriadne rozoslať CV – ka a už mi zvoní mobil. Agentúra, nechám slečnu chvíľu hovoriť a vysvitne, že zastupuje softwareové firmy, zväčša americké, tu v Dubline. Hovorím si „good stuff“ , najradšej by som znova išla touto cestou. Pár bežných otázok a podotkne, že potrebuje sa so mnou rozprávať osobne (myslím že hlavne ma chce vidieť ) a aj by mala pre mňa minimálne 2 ponuky. Dohodneme termín, office majú v centre na dobrej adrese, dobre to začína.
Deň „D“ , vyberiem sa mestským vlakom, je to najrýchlejší a najpohodlnejší spôsob ako sa k nim dostať z Dublin 15. Aj keď som nikdy do práce nechodila mestskou dopravou, stále len autom, časy sa menia, možno si budem musieť zvyknúť. Kúpim si lístok, nasadnem na vlak, za 20 minút vystupujem na malej Pearse Station, ktorú práve rekonštruujú. Chcem sa dostať von no automat mi vyhodí lístok ako neplatný a nepustí ma von. No super, vravím si, nikto z personálu nablízku, len stavební robotníci, všetko zavreté, v hlave mi prebehne ako ja nenávidím hromadnú dopravu! Ostatní cestujúci s permanentkami pekne prechádzajú, len ja blokujem jeden prechod z troch. A to za10 minút mám mať stretnutie. Už sa za mnou tvorí rad, keď zrazu jeden chlapík ku mne príde a vraví mi: „To sa občas stáva. Ja pôjdem teraz, rýchlo sa pripoj za mňa, prejdeš.“ Jasné že ho počúvnem, automat síce pípa, ale prešla som. Hovorím mu: „Thank you very much. You just saved my life! “
V agentúre ma už čakajú. Ja mám veľmi jasné požiadavky: musí mi sadnúť firemný produkt, plat a miesto kde sídlia (nemienim cestovať každý deň 2 hodiny a viac do práce a potom tak isto naspäť). Bežné otázky a odpovede a konečne sa dostávame k tomu, čo pre mňa majú. Dve SW firmy s veľmi podobným portfóliom, ako na mieru šité podľa mojich predstáv, aj ponúkaný plat je nad moje požiadavky. V jednej by som mohla mať pohovor s manažérkou cez telefón už zajtra. Hovorím OK, dozajtra si prebehnem všetko čo majú na webe, aby som bola perfektne pripravená.
Na minútu presne mi zavolá manažérka a bez zbytočných otázok prejdeme hneď k veci. Páči sa mi čoraz viac jej profesionálny postoj a názory – asi preto, že sú presne ako moje a možno sa mi to len zdá, no v podstate zhodneme na tom, že to čo potrebujú ja ovládam. No nemám ešte vyhraté, oznámi mi, že má ešte pohovory celý týždeň a o pár dní mi dá vedieť ako sa rozhodla.
Asi o 3 dni mi príde mail, že ma pozývajú na 3. kolo pohovoru. Teraz ma chce už vidieť aj CEO. Hovorím si OK, toto som chcela, už to len nedodrbať. Dúfam, že už 4. kolo nebude. Sídlo majú tiež v centre, ale v inej časti ako agentúra, bez zastávky vlaku. Kukám do Google map, pecka - stojí tam Luas (moderná dublinská električka), od nás premáva každých 5 minút. V živote som ňou nešla, tak sa pýtam môjho muža ako to funguje a on že veľmi jednoducho, nemusím sa báť, iste sa nestratím, je len Red line a Green line a každá ide stále len jedným smerom. Moja je Green line, tam kde vystúpim, tam aj nastúpim len na opačný smer. Super, toto musím zvládnuť aj ja, totálny amatér v cestovaní električkou. A navyše, keby som dostala tento job v centre aspoň sa konečne naučím čo kde je.
Vystúpim z Luasu na správnej zastávke, podarilo sa, som tam kde mám. Pozerám ulicu, budovu firmy mám presne pred nosom. No asi z poznávania centra mesta nič nebude, lebo len musím prejť cez cestu. Budova vysoká, sídli tu viac firiem, na recepcii mi presne povedia kam mám ísť. Čaká ma manažérka a CEO. CEO je starší pán, veľmi je milý, ale sála z neho autorita až by sa dala krájať. Na úvod mi hneď položí 2 otázky naraz. „Prečo som neprijala ponuku a neodišla pracovať do Lisabonu? “ a „ čo vlastne robím v Írsku?“. Len sa usmejem, keďže viem, že slnečné portugalské počasie je „mokrý sen“ väčšiny Írov a vysvetľujem : „Keď cestujete bohate vám stačí angličtina, ale v krajine kde chcete žiť, musíte ovládať ich jazyk, inak máte problém a ja ani môj muž nehovoríme po portugalsky “, súhlasne prikyvuje a ja pokračujem, „navyše ani ja ani môj muž nechceme opustiť Dublin a vzdať sa tak všetkých výhod, ktoré toto mesto ponúka a pracovať za oveľa, fakt oveľa menší plat ako máme teraz “ . Zdá sa že sa mu moja úprimnosť páči, tak idem ďalej: „ Prečo som v tu, v Írsku? Môj muž mal geniálny nápad pred 11 rokmi, že príde sem na 1 rok a skúsi, ako to tu chodí. A ja keď som sem za ním 1.krát prišla a videla túto zelenú krajinu a možnosti, povedala som si, že to tu musím skúsiť aj ja “. To čo mu už nehovorím je, že keď som videla ako sa tu ľudia správajú k sebe a prírode, aká je minimálna mzda, koľko zarábajú ľudia mojej kvalifikácie a ako majú vyzerať skutočne čerstvé kvalitné potraviny z lokálnych zdrojov v supermarketoch, tak som si povedala, bola by som úplne blbá keby som sem neprišla, je jedno na ako dlho. A bolo to moje 2. najlepšie rozhodnutie v živote.
Zdá sa, že som ho presvedčila, pohovor pokračuje ďalej, obligátne otázky, občas nejaká unikátna, ale nič čo by ma zaskočilo. Ešte na záver otázka - čo ma baví najviac v mojom voľnom čase - ja bez rozmýšľania, že: CESTOVANIE. A hlavne ma baví, že z Dublinu odletíte takmer všade. Pomaly končíme, hovoria, že majú ešte 2 kandidátov a že za pár dní mi dajú vedieť. Hovorím OK, mám celkom dobrý pocit ale človek nikdy nevie...
Nasadám na električku a ako môj dobrý muž povedal, nemôžem zle nasadnúť, spokojne sa veziem domov. No jednu vec mi zabudol povedať. Každá druhá električka mojím smerom robí len malý okruh v centre, takže za 15 minút sa ocitnem presne tam, kde som nasadla. Rýchlo sa spamätám, vystúpim a dávam si fakt sakra pozor čo má nasledujúca napísané vpredu, stále nenávidím MHD! ...
O 2 dni mi hovorí šéf v práci, že mu volali z nejakej firmy a že chceli referencie na mňa. Vraví: „Povedal som im pravdu, vychválil som ťa do neba“ Že aký zlatý a ževraj oni majú len jednu jedinú obavu, aby som sa po krátkom čase nezačala u nich nudiť. Ja rehot a myslím si, za tie peniaze čo ponúkajú a ďalšie benefity o ktorých sa mi ani nesnívalo, sa budem veľmi rada nudiť.
Prejdú ďalšie 2 dni a konečne mi príde mail. Zobrali ma! Mám to! Pracovná zmluva mi príde poštou.
Asi tak o mesiac neskôr idem prvý krát do novej práce. Všetci milí, tak ako káže podniková kultúra v americkej firme. Šéfka ma predstaví každému, veľa mladých programátorov - chalanov, žiadny transgender, ani černoch, samí Íri s perfektnou spisovnou angličtinou, ja tu budem asi jediná „foreigner-ka“. Jeden sa ma aj hneď opýta, že ako sa číta moje priezvisko, lebo také ešte nevidel. Prvý deň ma šéfka berie na obed oproti cez ulicu do posh reštiky. V centre je to úžasne, že je tu všetko pokope - reštiky, kaviarne, puby, obchody, fitness centrá - všetko nasekané vedľa seba. Ako som sa dozvedela neskôr, bežne moji noví kolegovia si odskočia cez obed do fitka, keďže na obed máme celú hodinu, vôbec nie zlé.
Začínajú mi produktové tréningy, procesové tréningy, meetingy so šéfmi jednotlivých teamov, som ako Alenka v ríši divov, všetko je pre mňa totálne neznáme. Mám meeting so šéfkou JAVA developerov, rozpráva bez prestávky 2 a pol hodiny, bez kávy, bez vody, hovorí, čo jej team robí, ja väčšinou netuším o čom hovorí. Po dvoch a pol hodinách zahlási: „Škoda že nemáme viac času, lebo toto boli len v skratke aktuálne veci, čo prebieha a čo nás neminie v krátkej budúcnosti.“ Hlavou mi tak prebehne: Som tu ja na správnom mieste ?? Dokážem vôbec splniť čo sa odo mňa očakáva?? V mojej minulej práci som vedela všetko, každý detail, presne čo a ako alebo ako nový problém vyriešiť. Bývalá kolegyňa si robila občas srandu, že ona nepotrebuje „Process book“ , lebo ten sedí vedľa nej (akože ja). Teraz tu po dvoch dňoch stále španielska dedina. No nič iné mi neostáva len tréningy, otázky a odpovede, uši aj oči na stopkách, každú voľnú minútu využívam na samoštúdium, mocem sa v systémoch, čítam všetko... Zvláštna je zhoda náhod - na pochopenie základného produktu a jeho podpory mi pomáha všetko čo som sa naučila pri tvorbe vlastne webky a to ma k tomu nikto nenútil, len môj vnútorný pocit. Zdá sa všetko v živote sa deje pre niečo...
Konečne piatok a ja prvý krát mám pocit, že asi to tu so mnou nebude až také zlé. Vyriešila som 2 prípady, čo prekvapilo moju šéfku a školiteľke som vyrazila dych keď som jej položila otázku aj s odpoveďou skôr ako to chcela urobiť ona, vravela, že sa jej ešte nestalo za 3 roky. No uvidíme ako to pôjde ďalej. Ako klasik hovorí: „ Čas uvidí“
Comments