Už minulý rok som si hovorila, pracujem príliš dlho pre jednu firmu, 6 rokov, to už nevyzerá dobre v profesnom životopise. Už tu nemám výzvy, už ma dlho nič neprekvapilo a ani neprekvapí. Ale teraz klamem trochu, predsa ma len prekvapil kolega pred pár týždňami keď prišiel do práce celý v latexe, od hlavy po päty, celkový outfit vylepšil lesklými čižmami po kolená asi na 20cm opätkoch. Pár dní tak chodil (v tom istom), potom mu niekto vysvetlil, tak aby to konečne pochopil, že to nie je business dress code ktorý sa od nás očakáva dodržiavať. Keď ste dlho v jednej firme dokážete predvídať čo príde, takže zo strategických dôvodov som ani nerozmýšľala, že dám výpoveď. A tento rok to prišlo. Odmietla som lákavú ponuku nasledovať môj team do slnečného portugalského Lisabonu a tak odchádzam z firmy. Hneď som informovala najbližšiu rodinu, môj syn mi hneď odpísal: „Ešte som nikdy nikoho nevidel sa tak tešiť z padáka ako teba“. Má to veľmi prozaický dôvod - firma sa o nás všetkých odchádzajúcich dobre postarala. Nemusela by som nič robiť minimálne rok (na Slovensku možno aj 3) a aj tak by som bola stále OK. Hovorte si čo chcete, ale nikdy nebolo o mňa lepšie postarané ako v americkej firme. Nie len po finančnej stránke, nikdy som sa necítila bezpečnejšie vďaka celkovému prístupu firmy k svojim zamestnancom. Ja na Ameriku nebudem nadávať nikdy, lebo ako sa hovorí „ani pes nepohryzie ruku čo ho kŕmi“. Takže nový začiatok, možno.... Hovorím si mám ešte vyše 2 mesiacov, ale už 7 rokov som neabsolvovala ten kolotoč alebo lepšie povedané cirkus s pohovormi, bolo by zopár natrénovať kým je čas a nič ma netlačí. Poslala som svoje CV do pár firiem čo by ma mohli zaujímať a hneď som dostala pár pozvaní na pohovory. Idem do prvej firmy, vysoká moderná budova priamo v centre Dublinu, všade sklo a mramor, kamery, monitory, prihlásim sa online na recepcii, hovorím si vôbec nie zlé. Zatiaľ samí Íri, pohovor klasika – 2 manažéri, tvária sa milo, lebo musia. Položia mi niekoľko otázok, dajú mi riešiť konkrétne situácie, pre mňa triviálne, zatiaľ to nevyzerá na challenge, no myslím si, keď ma dobre zaplatia, prispôsobím sa. Vyčerpali už svoj napísaný scenár a že či sa chcem niečo spýtať. Isteže chcem! Momentálne ma najviac zaujíma plat, tak sa pýtam. Dostanem odpoveď, no vravím si super, s takým platom som začínala pred 7 rokmi, budem musieť vycúvať, život v Dubline je drahý. A hneď mi položia záchrannú otázku: „Môžete začať budúci týždeň? “ a ja že: „Nie, v žiadnom prípade.“ Obidvaja sa na seba kuknú, a ja pokračujem: „Uviedla som v motivačnom liste kedy môžem začať“. Oni že sorry, asi sme to prehliadli. Takže vybavené, rozlúčime sa. Na druhý pohovor idem do leasingovej spoločnosti, tiež sa neobťažovali uviesť ponúkaný plat, no čo už, uvidím. Írska pobočka nemeckej firmy, nemusí byť to zlé. Obrovský office business park, všetky budovy presklené, rovnaké, sem-tam nejaká fontána ako záchytný bod, bez navigačného sa tu zas stratím. Čakajú ma štandardne dvaja manažéri, zase Íri a hneď mi urobia náladu prvou otázkou: „Ako je to možné že hovoríte 5timi jazykmi? To reálne nie je možné!“ Ja rehot a vysvetľujem: „Som Slovenka, otec Slovák a mama Maďarka, naučila som sa naraz dva jazyky, moja stará mama nevedela po slovensky ani slovo, v podstate ako dieťa som mala dva rodné jazyky. Čeština je veľmi príbuzná Slovenčine, ako deti sme vyrastali na českej telke, mám rodinu v Čechách a teraz dokonca najbližšiu, a celkovo my Slováci nemáme problém sa dohovoriť po česky. A nakoniec Angličtinu a Ruštinu som študovala, mám univerzitnú štátnicu z obidvoch jazykov.“ Vyzerá to, že som ich ukľudnila. Pohovor prebieha v pohode, v podstate im rozprávam čo robím teraz, pýtajú sa na najkomplikovanejšie veci ktoré riešim, to sypem ako z rukáva, so záujmom ma počúvajú a potom mi rozprávajú o ich firme. Ešte funny otázka na záver: „Aký je Váš job snov“ Rozmýšľam, či im poviem pravdu. A čo budem klamať – poviem. Nestihnem ešte ani domov prísť a už mi cinkne mobil v aute - pozvánka mailom na druhé kolo - zajtra. OK, idem. Privítajú ma dve dámy z HR, niektoré otázky sa opakujú a potom to príde. Pomaly, ale isto ma začínajú presviedčať raz jedna, raz druhá, že táto pozícia je úplne iná ako momentálne mám, ich potfólio je celkom iné ako som zvyknutá a že to bude veľmi náročné v krátkom čase sa naučiť všetko čo treba. Síce priznajú, že pripravujú prechod na úplne nový systém, ktorý má zosynchronizovať všetky ich doterajšie programy a že by sa im hodil niekto, okrem iného, kto je schopný pracovať v rôznych systémoch, ale nevzdávajú sa hlavnej idei, že keď nie som z ich brandže, tak to asi nezvládnem alebo to bude pre mňa veľmi náročné. Chvíľu argumentujem, asi po 20 minútach ma to prestane baviť a rozmýšľam, že v podstate ma to uráža a nemôžem pracovať pre niekoho kto mi nedôveruje hneď na začiatku. Asi je to už na mne vidno, tak mi ešte jedna z nich navrhne, že ak ešte stále mám záujem, tak ma pozývajú na 3. kolo zajtra s ich finančným riaditeľom. Myslím si „fuck off“ a hovorím: „OK, ešte vám pošlem správu či prídem“. Ale pravda je taká, že už ma nezaujímajú, hlavne keď viem, že zajtra mám pohovor na ktorom mi záleží najviac. Úplne som zabudla, že asi pred týždňom mi niekto volal z IBM. Chvíľu sme sa rozprávali, bežné otázky, moje predstavy, ich požiadavky, atď. A zrazu mi príde mail, že „Gratulujeme, postúpili ste do druhého kola, ktoré je zajtra.“ Ešte zopár dobrých rád, že pozrite si niečo o našej firme a hlavne sa pripravte na otázky zo „cyber security“ No super, veľa času nemám. Pozrela som si všetky ich weby, preliezla všetko o cyber security čo sa dá za večer a plná očakávania piatok popoludní čakám na telefóne. Zavolá mi veľmi príjemný manažér, myslím že Fín, ospravedlňuje sa, že on už cestuje, opúšťa Dublin na týždeň, dúfa že spojenie sa nepreruší. Zabije ma hneď prvou otázkou: „Pozrel som si Váš profil na Linkedine a CV a musím sa opýtať prečo práve chcete túto pozíciu? Máte také skúsenosti, poznám Vašu firmu, viem čo robíte, vy sa môžete uchádzať aj o náročnejšie joby.“ Som prekvapená, ale odpovedám mu hneď: „Viem čo máte teraz v ponuke, ale pravdupovediac toto bola jediná pozícia ktorou som si istá, že ju viem robiť na 100% hneď od prvého dňa“. A zároveň si myslím, nie som SW inžinier, nemám všetky IT licencie, ktoré požadujú na iné pozície, nie som blázon, nebudem sa hrať na niečo čo nie som. Mám len diplom z ekonómie a manažmentu a zopár dobrých skúseností za posledných 7 rokov, s touto pozíciou pre začiatok by som bola celkom happy. Nahlas pokračujem: „Viem, že sa ešte možno objavia ponuky, ktoré by mi sadli viac, ale mám svoj plán, na deň D chcem nastúpiť do nového zamestnania, nechcem len tak doma sedieť a čakať na niečo... a IBM bol vždy môj sen.“ Presvedčila som ho, vraví, že to plne chápe. Ďalej sa už len bavíme o detailoch mojej terajšej práce a úspechoch, on mi rozpráva o jeho tíme, povinnostiach a cieľoch. Musí mi položiť asi 10 otázok, ale sú zamerané skôr na psychoprofil, ani jedna otázka o cyber security. Vôbec mi to nepríde ako pohovor. Asi po necelej hoďke končíme, ja mu zaželám peknú dovolenku, on ma vyzve, že ak ma ešte čokoľvek napadne čo sa chcem opýtať, mám mu napísať... no uvidíme. ....aj tak sa ešte pohrávam s myšlienkou na všetko na vykašlať, zbaliť sa a odsťahovať sa z Írska nadobro tam, kam ma to ťahá najviac...
Comments