Milujem Atlantik. Ani sama neviem prečo. Nekúpem sa v ňom, voda je pre mňa príliš studená, ale zbožňujem ten pohľad, zvuk, feeling a vôňu. Je to ako droga. Z času na čas sa musíme vybrať na druhú stranu ostrova. Aj keď v Dubline máme niekoľko pláží Írskeho mora, každý víkend sa ideme pozrieť aspoň na jednu, ale Atlantik je niečo iné. Minimálne každé leto sa vyberieme na druhú stranu ostrova aspoň raz.
Íri nie sú národ super inteligentných ľudí (česť výnimkám - mám pár výnimiek v práci), dovolím si tvrdiť, priemerný Ír je menej inteligentný ako priemerný Slovák, ale niekoľko vecí majú zorganizovaných oveľa lepšie ako Slovensko (a to vôbec nemyslím neporovnateľnú priemernú mzdu alebo milé správanie sa jeden k druhému - aj k cudziemu!). Môže byť akýkoľvek štátny sviatok, ale voľno je vždy v pondelok (okrem najväčšieho írskeho svatku - St Patrick's day - ten sa nikdy neprekladá, zhodou okolností narodky môjho muža). A tak takmer každý mesiac máme jeden pondelok voľno - teda predĺžený víkend.
Plán je jasný - je leto, sme medzi dvoma dovolenkami, ide sa nadýchať čerstvého oceánskeho vzduchu. Ešte nájsť miesto, kde sme neboli, booknuť ubytko a vyrážame. Pozrieť predpoveď počasia je takmer strata času, keďže ju menia asi každé 2 hodiny (ja si myslím) a tu na ostrove sa nikdy na predpoveď nedá spoľahnúť na 100%.
3 a pol hodiny jazdy autom a ocitneme sa v malom mestečku Tralee (leží na juhozápade Írska, na severnej strane krku polostrova Dingle). Navigačný nás dovedie do hotelíka, po povinnej dezinfekčnej ceremónii vďaka Covidu, sa ubytujeme. Apartmán útulný so všetkým potrebným, vydezinfikovaný 10 minút pred našim príchodom. Výhľad z izby rovno na záliv, pod oknom terasa, na nej sa kde tu objaví mačka (stále iná), okolo nej zelené a zelené široko ďaleko, len v diaľke sa pasú ovce...
Ledva sa zložíme, už začína liať. No nič, počkáme trochu, snáď sa bude dať ísť von. Po pár minútach usúdime, že už je to len na dáždnik, tak sa vyberieme do mestečka, nasať tunajšiu atmosféru.
Well, well, zase leje ako za trest, vbehneme do malej kaviarničky, usadíme sa pri okne a pri káve pozorujeme ľudí na tejto obchodnej ulici. Oproti je obrovský Penneys ( jeden z naj " crowded " obchodov v Írsku) a bavíme sa. Jedno dievča vybehne von, v každej ruke 2 plné papierové tašky, zdá sa bol to dobrý lov, dáždnik žiadny (pravda je, že väčšinou vám je tu dáždnik na prd, aj tak skončí v najbližšom koši keď vám ho vietor 10 krát za minútu vyvráti). Prejde pár krokov a v ruke jej ostanú len rúčky, spodok tašiek sa otvorí ako rozkvitnutý kvet a obsah je na chodníku... aj toto patrí k írskej kultúre.
Druhý deň ráno. Rozlepíme oči, rozhrnieme závesy - SLNKO - a dokonca svieti. Dáme raňajky a vyrážame. Pláž - tak ako má byť. Plno surferov, mladí aj starí, celé rodiny, deti sa kúpu, hrajú v piesku. Neprší! Voda vôbec nie je studená, je to stále ten istý Atlantik, voda tak isto teplá ako na Floride, len teplota vzduchu je trochu iná, teda pre nás dvoch nie to pravé na kúpanie. Moceme sa na pláži, namočíme si nohy, nasávame jedinečný oceánsky vzduch. Občas sa niekto pri nás pristaví, vymeníme pár slov. Baví ma jedna rodinka vedľa nás pri vode. Mama, otec, 3 deti v rôznom veku. Najstarší si tesne pri vode kope do futbalovej lopty, občas prihrá otcovi. Najmladší sa hrá v piesku a stredný sa chystá so surfom a s mamou do vody. Obidvaja sa pripravia - teda naložia otcovi ešte viac ako má. Otec slúži ako držiak. Už má v rukách niečiu vetrovku, mikinu, botasky, šlapky. Teraz mu pridajú ešte svoje tričká, kraťasy a mama si dá dole z hlavy hrubú zimnú pletenú čiapku, pekne mu ju natiahne na jeho šiltovku a v plavkách a so surfami v ruke vyrážajú do vĺn.
My sa prechádzame po pláži a ako sa vraciame späť, mama so synom vychádzajú z vody. Odhodia surfy, otec ich už čaká. Mama si ako prvé zoberie späť svoju pletenú čiapku, nasadí na mokré vlasy a usmeje sa, že všetko OK. Dáva to zmysel, hlava musí byť stále v teple.
Môj muž sa otočí ku mne a vraví: “Prisahám, že nabudúce keď pôjdeme k Atlantiku, aj ja si zoberiem plavky a okúpem sa. Veď aj ja mám super zimnú pletenú O'Neill čiapku, aj ja sa môžem kúpať! ”
Cestou domov sa zastavíme ešte na 2 plážach, na úplne poslednom bode poloostrova vysunutého do oceánu, kde okolo už nie je nič len voda a pomaly sa vraciame domov.
Najhoršie na našich výletoch je to, že keď sa vrátime domov, prvé čo nás napadne je: “Kde pôjdeme budúci víkend? ”
Comments