Často sa už prvý krát pýtam môjho muža pondelok večer, najpozdejšie utorok: “Čo budeme robiť cez víkend?” On ma odbije akože kde je ešte víkend, to treba ešte aj dožiť, ale ja tuším, že už začína o tom rozmýšľať.
Tentokrát mi oznámil, že má chuť na poriadnu prechádzku. Hneď spozorniem, lebo viem o jeho slabosti na túry, tak sa ho pýtam: “Ako veľmi poriadnu?” Vedela som, že už to má vymyslené a aj hneď vraví: “Z Bray do Greystones”. Hovorím OK, ale ako je to ďaleko? Nikdy sme to celé ešte nedali pešo. Väčšinou ideme autom z Dublinu do Bray alebo z Dublinu do Greystones. A on sa smeje, že: “Nie je to jedno?” No tak pre mňa nie! Nie je mi jedno či 5 km alebo 25 km. Pre istotu si to vygooglim - 6,7 km, to je asi jeden a pol hoďky pešo. Oooooo dobre, môže byť. To dám ako nič. Viac nachodíme po shoppingu keď nás chytí nakupovanie. Plán je: Autom do Greystones, z Greystones vlakom do Bray, pešo z Bray naspäť do Greystones. Sounds good! Ide sa. Zaparkujeme v Greystones, prídeme na maličkú vlakovú stanicu, kúpime lístky a zbadáme, že nám automat dal lístky do zlej stanice, na opačnú stranu. Vravím: “Tak znova”. Ale Dodo, že nie, nie, to je dobré, je to takmer rovnaká vzdialenosť a úplne rovnaká cena. Ak nás automat nepustí von zo stanice, nevadí, stále je tam niekto zo staffu, tak sa dohodneme. OK, znie to logicky, myslím si, uvidíme... Cesta je super, vlak je poloprázdny, pár minút a sme tam. Vystupujeme z vlaku a well well automat nám zablokoval cestu von. Zbadáme zamestnanca a vysvetľujeme mu, čo sa stalo, že nám automat dal zlé lístky. Pozerá na lístky, potom na nás nechápavo a vraví: “Ale toto je Bray”. A my že jasné, my vieme, to nie je naša chyba a znova od začiatku vysvetľujeme čo sa stalo…. On zase: “Toto je Bray”. A my už tretí krát prízvukujeme, že to veľmi dobre vieme, dookola od začiatku vysvetľujeme. On na nás stále čumí… Dodovi už došla trpezlivosť a pýta sa priamo: “Tak pustíš nás alebo nie?!” Chlapík porozmýšľa, pomaly nás púšťa a ako tak prechádzame popri ňom, ešte nám oznámi so vztýčeným prstom: “Tu ste v Bray”. Môj muž už len zahundre: “Idiot”.
Slnko stále svieti (v ruksaku nepremokavé bundy, keby náhodou, lebo tu nikdy nevieš), výhľad na more, chodníček pekný vyšlapaný, čo viac treba. Vykračujeme si, “kocháme sa” výhľadom, jasné že nie sme sami, táto trasa je obľúbená, stretávame rôzne skupinky. Asi tak v strede našej cesty sa vynorí skupinka dievčat, nahodené ako “Spice Girls” v čase najväčšej slávy. Opätky, holé bruchá, krátke sukne, makeup filmových hviezd, vyzerá to, že sa vybrali v sobotu na diskotéku do Bray. Kukám raz na moje trekkingové botasky, raz na ich štekle, na turistický kamenistý chodník, nechápem. Myslím si: “Tie vaše pôjdu do koša hneď po párty, ak vôbec prežijú cestu “. Jasné, že ich to vôbec netrápi. Za nami v tesnom závese babka s dedkom v tričkách s veľkým logom “Alzheimer's society”. Musím sa otočiť a pozrieť si ich reakciu. Babka nič, ale dedko sa usmieva na dievčatá, pokukáva po nich, vyzerá že by sa najradšej k nim pridal, evidentne nie je na tom až tak zle.
Počasie nám vyšlo, vychutnáme si prechádzku, blížime sa k Greystones. Zídeme dole k brehu k vode, pozerám na vodu zblízka a zrazu sa vynorí tuleň. Takto blízko pri brehu som ho ešte nevidela. Kričím na Doda, hovorím mu, čo som videla a on že: “Ale vymýšlaš! To si si teraz vymyslela”, nechce veriť. Tak v duchu sa skoro modlím a presviedčam ho, aby sa pozeral presne na to miesto, čo keď sa vynorí ešte raz. Asi po pol minúte sa vynorí znova. My čumíme ako puci na neho, ja šťastná v nemom úžase, tuleňko ukáže plutvu, zamáva nám a zmizne pod vodou. Ešte chvíľu stojíme ohúrení. Pravda je, toto nebolo prvý krát čo nám tuleň zamával, stalo sa nám to už aj v Howthe v prístave pri rybárskych lodiach, ale nikdy to nebolo takto blízko úplne pri brehu. Prisahám, tulene tu vedia mávať a vôbec to nie sú tie cirkusové! Veľmi som spokojná sama so sebou, Dodi je ešte chvíľu ticho…
Už sme skoro vo village, ideme popri domoch, deti pobehujú vonku, zrazu vybehne chlapček, asi 4ročný, za ním dievčatko v jeho veku - dlhé brčkavé ryšavé vlasy ako oheň, pehavá, snehobiela skoro priesvitná pokožka. Nikdy sa neviem vynadívať na tieto origo írske deti, sú naozaj výnimočné, pre mňa krásne. Dievčatko naháňa chlapčeka a kričí naňho: “Ranil si moje city! Vieš ako sa teraz cítim?” My smiech, oni si nás vôbec nevšímajú, utekajú ďalej…
Tak a už nás čaká len posledná zástavka - “La Crêperie Pierre Grise” - maličká francúzska reštika. Robia tu úžasné slané aj sladké palacinky z pohánkovej múky. Moje špenátovo – lososové nemali chybu.
Comentarios