Ďalšie ráno, raňajky, káva, podzemná garáž a go – portugalské pláže. Smer 30 km od Lisabonu, prvá pláž: Praia do Guincho. Navigačný v aute nás zas vedie kde si zmyslí, vďaka za navigačný v mobile. Našli sme, schádzame dole z hlavnej cesty k moru, už z auta fantastický výhľad. Zaparkujeme pri reštike s bazénom, je tu tak pekne, že chvíľu sa pohrávame s myšlienkou ostať tu celý deň, no sme zatiaľ ešte len na Praia Da Ariba. Zídeme dolu na pláž, ja sa teším moru ako malé dieťa novej hračke. Nachvíľu zabudnem, že je to Atlantik. Po kolená vo vode, stále oblečená, zrazu za mojim chrbtom, spoza brala vyletí obrovská vlna rovno na mňa. Ja len vidím Dodov zdesený pohľad, kričí: „Pozor !“ Ale už je neskoro. Ja pocítim ľadový chlad a v tej sekunde som mokrá ako dievča na Veľkú Noc na Kysuciach. Šaty môžem žmýkať. Tak späť do auta, šaty a spodné prádlo dole, plavky a našťastie jedno rezervné tielko na seba. Ideme sa zložiť k bazénu. Hovoríme si, tu sa budeme pekne kúpať v teplej vode, stále je horúco ako v pekle. Musím vám povedať, títo portogulci majú zmysel pre humor. Voda v bazéne je presne taká studená ako v mori. Tak sa trošku osviežime, dáme si ľahký obed a travelerská nálada zvíťazí, ideme ďalej, zatiaľ na neďalekú pláž, náš pôvodný cieľ: Praia do Guincho. Ja zase v dobrej nálade, nepoučiteľná, zabudnem, čo znamená sila Atlantiku, idem si opláchnuť šlapky od piesku. Vlna mi vytrhne šlapku z ruky a už je po nej. Ja len čumím bezradne do vĺn a rozmýšľam: „Fasa, ako budem chodiť zvyšok dňa?? Ešte máme naplánované 4 pláže, asi 40 km, zatiaľ som nevidela žiadny obchod, len samé bufety, reštiky, surferské školy so surferským vybavením, nič iné.“ V tom sa more nado mnou zľutuje, vyhodí mi šlapku za chrbát, jedno dievča vidí moju nemohúcnosť, tak mi pomáha. Chytila ju, zachránila mi kožu, doslova – na chodidlách. Happy day. Ďakujem jej, bežím von z vody všetko si odložiť a už si neberiem so sebou nič do mora. Ďalšia zastávka: Cabo da Roca. Pár km a schádzame opäť dole z dobrej cesty na skoro poľnú a ideme, ideme...Vysvitne mám chybu v mojom pláne, myslela som si, že je to pláž, ale figu. Je to najzápadnejší cíp Európy s pekne vybudovaným turistickým centrom, obrovským parkoviskom. Veľa áut, autobusov a turistov z celého sveta. OK, tak sa kukneme, keď sme už tu. Ja stále v plavkách a jednom tielku, turisti nahodení športovo, aj vyobliekaní nešportovo. Vravím si, ak ma niekto zastaví z personálu centra, že nech sa oblečiem, porozprávam mu moju story. Nikto ma nezastavil, väčšina, hlavne muži sa na mňa usmievajú, len 2 vyobliekané Japonky s Louis Vuitton kabelkami sa na mňa škaredo pozerajú a ja na nich úsmev, že keď už, tak aspoň ich trochu naseriem. Výhľad je opäť spektakulárny, cliffy niečo ako naše Mohéry v Írsku. Prídeme na parkovisko a Dodi zbadá, že máme dosť veľký škrabanec pod prednými dverami, je presvedčený, že tam ráno ešte nebol. No super, poistku síce máme, len to budem musieť riešiť s poisťovňou a budú nám dovtedy držať depozit. No čo už, stávajú sa aj horšie veci. Ide sa ďalej. Next: Praia Adriaga. Ideme veľmi úzkou cestou smerom dole k moru. Musíme sa vyhnúť každému autu idúcemu oproti, prakticky stojíme zakaždým a to sme si požičali naschvál malé auto, aby sme sa napratali všade. Asi po 20 min sme dole, vidíme pláž a parkovisko beznádejne plné. Niektoré autá stoja na takých miestach, že nechápem, ako sa tam vôbec dostali. Nič iné nám neostáva, len sa otočiť a naspäť. No čo už, máme v pláne ešte 2 pláže. Po pár km: Praia Grande. A poviem vám, je fakt obrovská, sme na kopci nad ňou a nevidím ani na jeden, ani na druhý koniec pláže. Je tak horúco a voda, podľa nás, dosť chladná, že sa nad vodou vytvára jemná hmla. Stačí, že a priblížite k vode a už ste osviežení. Oceán plný surferov, ale aj kúpajúcich sa, dokonca maličké deti, tak sa kúpeme aj my, však o čo sme horší ? Človek si zvykne na čokoľvek. Pár krát vystriedame šokovú terapiu morom a rozpáleným pieskom, po ktorom sa nedá chodiť naboso a takto vyšantení ideme ďalej. Posledná pláž dnes: Praia Das Macas. Je oveľa menšia, na skok od nej vybudovaný bazénový areál, ale tam sa nám nechce. Už sme hladní. Nájdeme si terasu s najlepším výhľadom na more, objednáme si večeru. More hučí, slnko pomaly zapadá, na pláži už nie je skoro nikto, hotová romantika. Oceán ma fascinuje. Je to neuveriteľne silný živel. Obdivujem surferov ako dokážu využiť silu vĺn, no nie každý, máloktorý ostane hore na vlne dlhšie ako pár sekúnd. Slnko už takmer zapadlo, vraciame sa pomaly do Lisabonu. Navigačný mi hlási havárku na diaľnici, spomaľujeme, musíme zastať v kolóne. Dodo zapne výstražne smerovky, auto za nami ubrzdí, ale to za ním už nie. Zrazu poriadny tresk - náraz, posádky obidvoch áut vystupujú, ale my ich už nechávame za sebou. V tejto minúte som šťastná, že máme len škrabanec na aute. Je už asi 11 večer, zložíme sa „doma“ , trochu sa dáme do poriadku a Dodo vraví, že poďme ešte von, noc je mladá. Ráno sme autom prechádzali ulicou, neďaleko, hneď za rohom, vyzerala ako zmenšenina Champs-Élysées v Paríži. Sme vonku, skoro polnoc, ulice stále žijú, reštiky, bary stále otvorené, hudba hrá. Zastaví nás Arab, že či nechceme hašiš. Môj muž: „Keby som chcel fetovať, to môžem rovno ostať v Dubline“ . Ideme ďalej, už nás zastavili 4krát s tou istou ponukou. Piaty Arab rovno pred Armaniho obrovským obchodom, ostane prekvapený, keď odmietneme. Zdá sa, že sem treba prísť za bieleho dňa, inak sa týchto dotieravých Arabov nezbavíte. Pomaly sa vraciame “domov“, zastaví nás ten istý Arab, číslo 1. Ja už nevydržím a vravím mu : „OMG, you again? “ A on na mňa hneď :“ Lady, c'mon, keď nemáš rada hašiš, mám aj kokaín alebo marihuana, všetko dobrý matroš.“ Ja mu len: “Good for you.“ No zdá sa, že na večer si musíme vybrať iné časti Lisabonu.
