Ráno sa tak rozprávame, že už sme tu pár dní a ešte sme poriadne nevideli mesto za bieleho dňa. Je načase trochu ho prelobziť. Plán je: vydáme sa smerom od nášho domu do kopca, smerom od rieky Tejo (btw, že rieka – nevidíš na jej druhý breh, most Vasco da Gama má 17 km), zdá sa, že k novším častiam centra mesta. Tento krát vynecháme metro. Ozaj metro. Prvý deň schádzame malými nenápadnými schodmi pred „našim“ domom do metra, ja s obavami, zrazu sa vynorí pred nami malá čínska štvrť. Obchodíky so všetkým možným aj nemožným, ako keby vonku na svetle bola apokalypsa a vybudovali si mini mesto tu. Nachvíľu som si myslela, že zle sme, ale prebrodili sme sa uličkou a šípka jasne ukazovala smer Metro. Metro majú vymyslené geniálne. Dostanete sa na všetky dôležité a pekné miesta za pár minút, napr. rovno vystúpite na letisku, vlakových staniciach, pri pamiatkach, pred ZOO, v shoppingu, doslova v centre mesta sú malé nenápadne vchody do metra všade. Každá stanica je inak vydekorovaná – teda vykachličkovaná. Samozrejme prevládajú kachličky, niečo ako ich národný symbol. Napríklad na našej stanici boli na stene zelenkavé zajace, na letisku čierno-biele portréty hviezd filmovej klasiky ako Charlie Chaplin, Laurel and Hardy, inde postavy z histórie, ale aj abstraktné maľby. Akurát lístok si nekúpite. Musíte si kúpiť kartu a tú si dobíjate, podľa toho koľko krát chcete cestovať. Teda ideme pešo na zmenšeninu Champs-Élysées, sú tu obchody všetkých značkových domov, kaviarničky, terasy. Vysadené stromy v strede dlhej širokej ulice robia celý deň tieň a vy sa tu môžete motať, dať si kávu alebo niečo iné. Kávu vám urobia všade veľmi dobrú, a na naše prekvapenie je dokonca lacnejšia ako na Slovensku. Ulica za ulicou, sochy na námestiach, fontány, bary, kaviarničky, nikde sa neponáhľame, občas niekde vojdeme, posedíme. Dlhočizný park do kopca, na konci záhrada A už sa nám ďalej nechce. Ale to sa už pred nami vynorí jazierko s peknou teraskou, dokonca s plážovými kreslami a milým denným barom. Tu sa usadíme, objednáme si jedlo, drinky, usadíme sa na terasku, hrá ľahká jazzová hudba, pohoda. Jeden malý vtáčik, niečo ako náš vrabec len farebnejší, sa moce okolo nás, sadne pred môjho muža, kuká mu do taniera a čaká. Aj tento malý tvor vie, kto z nás sa nad ním zľutuje. Dodo mu zhodí kúsok jedla. Ja zdesene naňho: „Preboha, nikdy nekŕm vtáky v meste“. On sa len smeje, že veď tu nie je tabuľa. Ani nestačí dohovoriť a už je okolo nás celý kŕdeľ vtákov ako v Hitchcockovom filme. Sú všade pri nás, ešte aj na Dodovej stoličke. Zvyšok obeda si ideme dojesť dovnútra. Zbierame sa smerom domov, druhou stranou parku, zrazu počujeme kikiríkať kohúty. Vravím: “Ak si dobre pamätám mapu, tu by mala byť botanická záhrada.“ Ideme za zvukom, popri husiach a kačiciach, čiernych labutiach a fakt prídeme pred vchod do botanickej. Jasné, že vojdeme. Úžasné je to, že tu nemusia byť tropické rastliny v skleníkoch, nad celou záhradou je urobené niečo ako strecha z bambusu. V jedinej budove práve prebieha kongres, ale v záhradách sme takmer úplne sami, až na pár kohútov prechádzajúcich sa pomedzi rastliny. Je tu krásne a ticho, feeling ako v trópoch. Pomaly sa vraciame domov, je už čas aj niečo pokúpiť. Máme taký zvyk, z každej cesty si prinesieme nejakú malú dekoráciu alebo maľbu, čo nám potom pripomína kde sme boli. Teraz sme sa zastavili pri umeleckých fotkách mesta a krajiny. Každá je iná, ťažko si je vybrať. Dodi vraví, že vyberme dve. Ja, demokraticky, že OK, každý jednu, úplne inú. Môj muž ako gentleman ma nechá vyberať ako prvú. Sú tu zábery zo starého mesta, nového mesta, výhľad na most, z mosta, nádherné pláže, farebné domčeky... ja si vyberiem predsa len električku v úzkej uličke a nechám ho nech si v kľude sám vyberie. Sedím na lavičke, príde ku mne, nadšený vyťahuje z obalu fotografiu. Pozriem, taká istá ulica ako na mojej, len sú na nej 2 električky. Vravím:“ Veď toto je to isté! “ A on prekvapene “Akože to isté?? Veď tu sú dve električky “. No dobre, zdá sa, že oko umelca z nás dvoch má on, vidí rozdiel aj kde nie je. Dám ich doma aspoň do rozdielnych rámov. Už sme pred našim domom, keď zacítime slabý dym a popol lieta vo vzduchu. Asi niekde na kopci nad nami horí. Vybehneme do bytu, zapíname telku a snažíme sa pozerať správy v portugalčine. Bežia zábery ohňa, horí nejaký lesík, a titulky : „...Bombeiros bla bla bla... “. Vravím: „Bombový útok.“ Dodi sa smeje: „Relax, bombeiros sú hasiči po portugalsky, majú to na autách“. „No tak dobre“, vravím „tak nech len rýchlo hasia“ . Je čas vrátiť auto, to bude challenge. Prvá vec, musíme trafiť do tej správnej požičovne. Cesta na letisko je v pohode, horšie je to potom. Tri krát nás hodilo naspäť na diaľnicu, kým sme trafili správnu cestu do dobre zašitého malého business parku. Je už večer, zapadá slnko, zaparkujeme, vojdeme do kancelárie, jeden chlapík za compom sa nám hneď venuje. Pozbiera papiere a že: „Let´s go! “ Dodo sa zháči a vážne mu vraví: „Čo si povedal? Le´t go?? To by si nemal. To nie je slušné“ Chlapík je poriadne zaskočený, nechápe celkom, ale dopne mu, že niečo povedal zle. Ja zahrám dobrého policajta a vravím mu: “To u nás v Írsku sa považuje za neslušné, ale to ste nemohli vedieť, to je OK, netrápte sa“ Je mu trápne, prezerá auto, ale celý čas sa ospravedlňuje, my sa usmievame, že to je OK, nie je žiadny problém. Veľmi rýchlo dokončí prehliadku auta, škrabanec si ani nevšimne alebo ho to ani nezaujíma, dá nám podpísať papier a my spokojní odchádzame. Ideme si ešte užiť posledný večer... Na letisku plno ľudí, no Írov spoznáme hneď. Ukazujem Dodovi: “Pozri už, tento si dal biele silonky. Nemôže predsa ani Ír ísť z dovolenky v Portugalsku domov so snehobielymi nohami.“ Môj muž rehot: „Čoby nemohol, v krčme pod stolom nohy neopaľuje.“ Teda Portugalsko máme za sebou, videli sme, užili sme si to, dobre bolo, na Bucket list-e zaškrtnuté, hotovo. Už sa tešíme na ďalšiu dovolenku, niekde, kde sme ešte neboli...
