V mojom svete január je mesiac plánovania dovoleniek na celý rok. Cesty na Slovensko a do Čiech sú jednoduché, treba len vybrať dátum a dohodnúť sa doma a v práci. K tej hlavnej letnej treba trochu viac kreativity. A tak ma napadá, sú dovolenky, ktoré sa vám po rokoch zlievajú do jednej. Napríklad, keď ste už 10krát boli v Chorvátsku, aj keď vždy na inom mieste, s odstupom času si fakt pamätáte len tie výnimočné chvíle. A potom sú dovolenky, ktoré si aj po rokoch pamätáte takmer do detailu. Takou bol aj Egypt. Bola to jedna z našich prvých dovoleniek mimo Európy, poriadne dávno, a tak ako cestovateľskí amatéri, vybrali sme sa do Egyptu v strede leta, teda do 45° v tieni a viac. Pristávame na letisku v Hurghade, pozerám cez okienko v lietadle, vonku všade len červený piesok, nič viac, vravím: “Pristali sme na Mesiaci alebo na Marse”. Naložili nás do autobusu, niektoré väčšie kufre išli na strechu, čo som už dávno nevidela, a viezli nás peknú chvíľu k hotelu. Konečne dorazíme do hotelového rezortu a sprievodkyňa nám oznamuje: “Hotel, kde ste mali byť ubytovaní, je zavretý, lebo sa rekonštruuje.” Ovalí nás studený pot napriek horúčave, ale našťastie pokračuje: “Dostali ste náhradné ubytovanie v hoteli, ktorý má ešte o jednu hviezdičku viac.” Tak si vydýchneme, že super a opúšťame bus aj s našou batožinou. Pre vchodom do 5* hotelového rezortu stojí vojak so samopalom. Hovorím si: ”Iný kraj, iný mrav... a aspoň nás bude dobre strážiť.” Hotel je nádherný ako z rozprávky Tisíc a jedna noc. Vykladaný zlatom, obkladaný mramorom, zrkadlami, všetko naleštené, plno personálu, okrem turistiek ani jedna žena. Izba poriadne veľká, posteľ s baldachýnom, obrovská telka na stene, kúpeľňa s rozmerom ako menší byt a terasa tiež. Predstaví sa nám naša “chyžná” - teda mladý arab a oznámi, že sa bude o našu izbu starať. A fakt to aj robí - každý deň prezlečené postele, vymenené uteráky, barová chladnička doplnená, donesie všetko o čo ho požiadame. Hneď prvé ráno zídeme dolu na raňajky, obrovská presklená hala, milión kuchárov a čašníkov v akcii. Kuchári robia na objednávku presne podľa želania hostí omelety, palacinky, vlastne čo si kto zmyslí, niekoľko švédskych stolov, kde nechýba fakt nič. A jedenie a pitie sa nekončí ani po raňajkách, vďaka “all inclusive” to môžeme robiť celý deň. Tak si ponakladáme na taniere, nájdeme si stôl pri najbližšom bazéne a pustíme sa do raňajok. Náš, vtedy 12ročný syn zahlási: “Tu je ako v raji! Ja sem ešte prídem.” A fakt to tu vyzerá perfektne. Niekoľko bazénov, v jednom dokonca bar, barové stoličky vo vode, nemusíte ani chodiť von, aby ste si dali akýkoľvek drink. Tam kde končí posledný bazén, začína pláž s lehátkami a slnečníkmi a more. More je teplé ako čaj, môžete v ňom sedieť aj celý deň. Piesok horúci ako v pekle, bosá sa po ňom ani neprebehnem. Nedopatrením si zabudnem natrieť jedno miesto na nohe, do 10 minút mám na nej červený zhorený pás. A tak vylehujeme pod dáždnikmi natretí 50 faktorovým opaľovacím krémom, na striedačku dávame bazény, more, drink, niečo pod zub, zase bazény...Vieme, že nás toto nebudem baviť nonstop celý týždeň aj keď program je tu bohatý celý deň. Animátori na striedačku bavia hostí. Môžete si zahrať tenis, povoziť na ťavách, zacvičiť, požičať štvorkolky, atď.. Hneď prvý večer sa vyberieme do najbližšieho mestečka zažiť trochu domácej atmosféry. Stopneme si taxík pri ceste, je to taký menší van. Čo je trochu čudné, taxikár zbiera cestujúcich počas jazdy, kým nie je plne naložený. Vravím môjmu mužovi: “Tento nás môže odniesť kdekoľvek, ani pes po nás neštekne, rozoberú nás na orgány len taký jazz.” Dodo ma hneď zahriakne a ja pre svoje dobro musím zahnať zlé myšlienky. Sme v mestečku, asi na hlavnej ulici, z obidvoch strán obchody nasekané vedľa seba, predavači vykrikujú na turistov. Ak sa pozriete na jedného, už sa ho nezbavíte, je schopný vás ťahať za ruku do obchodu. Jeden k nám beží, kričí “my friends”, Dodo hneď zahundre: “Aký som ti ja friend.” Príde ku mne a podáva mi ruku. No mne sa nepáči a tak mu nepodám ruku. Osopí sa na mňa, že ako som si to dovolila. A ja mu naspäť: “Ja som žena, ja rozhodnem či ti podám ruku alebo nie.” Zrejme neverí vlastným ušiam, čumí na mňa, asi by ma najradšej zabil. Ale aspoň sme sa ho zbavili. Nepáči sa mi tu vôbec a úplne ma odrovná, keď vidím ako na chodníku v prachu sedí stará žena, celá zahalená, len oči jej svietia v tme, v náručí drží nahé novorodeniatko a žobre. Nie, toto nie, hneď presvedčím mojich chlapov, aby sme sa vrátili späť do hotela. Ale chuť po dobrodružstve nás neopúšťa, tak si bookneme celodňový výlet do Luxoru pozrieť pamiatky. Vyrážame skoro ráno, kolóna niekoľkých autobusov, vpredu a vzadu vojenský transportér s ozbrojenými vojakmi, už mi trochu začína vŕtať v hlave ako je to tu s bezpečnosťou, nikto nás vlastne nevaroval. Prechádzame krajinou čo vyzerá ako púšť a dostávame sa k Nílu. Zvyšok našej cesty lemuje Níl, prechádzame niekoľkými dedinami, v nemom úžase pozeráme cez okná autobusu. Domáci bývajú v chatrčiach, nemajú zavedenú elektriku ani pitnú vodu. Ich jediným zdrojom je Níl. V ňom sa umývajú, perú, pijú z neho ľudia aj zvieratá. Neverím vlastným očiam. Pár detí šantí vo vode a o pár metrov ďalej vo vode leží zdochnutý somár, už je pekne nafúknutý. Sprievodkyňa nám rozpráva o ich jednoduchom živote. Dievčatá nechodia do školy skoro vôbec, možno 1 – 2 roky, maloktorá vie čítať a písať. Chlapci sú na tom trochu lepšie, aj keď veľa z nich sa stáva vojakmi. Ženy sa celý deň starajú o domácnosť, keďže nemajú chladničky, väčšinu dňa pripravujú jedlo a starajú sa o deti. Obyčajne majú aspoň 10 detí, ale lekár v dedine nie je. Ak predsa len je, tak má na starosti aspoň 3 dediny a je to zverolekár, lebo zvieratá sú dôležitejšie. Ak dieťa umrie, ich boh tak chcel. Čistá pitná voda je drahšia ako benzín alebo nafta. Natankujete plnú nádrž za pár halierov, ale autá sú staré a cesty rozbité. Hlavou mi prebehne: “My Slováci sme všetci vlastne bohatí!” Vchádzame do Luxoru, v meste vyzerajú domy lepšie, sú väčšie, na každom satelit, ale takmer všetky sú nedokončené. Dozvedáme sa, že naschvál sú bez strechy, pripravené na vytiahnutie ešte jedného poschodia, aby majiteľ nemusel platiť štátu daň z nehnuteľnosti. Ocitneme sa pred Luxorským Chrámom, založeným v roku 1400 pred naším letopočtom. Neskutočná pamiatka, dýcha na vás história z každého kameňa, je zázrak, že sa niečo také zachovalo. Celkový dojem len trochu kazia kozenky prechádzajúce sa pred chrámom a ich bobky všade. Sme v meste, prichádzame k Nílu, kde máme nasadnúť na loďky, aby nás mohli previesť na druhú stranu. OK, tešíme sa na plavbu, ale sprievodkyňa nás hneď upozorňuje: “Neodporúčam Vám, aby ste si čo len ruku namočili do vody. Sú v nej baktérie, ktoré vám spôsobia vážnu chorobu. Raz jedna turistka spadla do vody a už to nerozchodila” Takže sedíme v loďke, ja v kŕči sledujem nášho syna, aby ho ani náhodou nenapadlo vyskúšať, či sprievodkyňa nekecala. Prežili sme to, ani jedna kvapka sa nás nedotkla. Vystupujeme, pri brehu posedávajú chlapi v tieni, žobrú. Zaujme nás asi 6ročný chlapček s malou ťavičkou, tiež žobre, väčšina sa pristaví pri nich. Dávame mu ovocie, ale on ho len dá ťave. Sprievodkyňa nám zase musí vysvetliť: “Oni nežobrú, lebo sú hladní. Majú sa kde najesť. Majú miesta v meste, kde podávajú stravu chudobným zadarmo. Oni vaše ovocie nechcú, chcú len peniaze.” Nikdy nezabudnem ani na Chrám Kráľovny Hatshepsut zasadený do skaly, neďaleko Údolia Kráľov (hrobky a sfingy cestou sme tiež nevynechali). Do chrámu sa prichádza po širokom obrovskom schodišti. Je veľmi zachovalý, majestátny, krásny. Stojíme tam na nádvorí pred chrámom, okolo nás len vysoké skaly a pred nami chrám. Sprievodkyňa nám porozpráva o jeho histórii a posolstve a nezabudne podotknúť, že nie tak dávno presne na tomto mieste, pekne z vrchu skaly, egyptskí islamisti zastrelili viac ako 60 turistov, turisti nemali kde utiecť pred streľbou, neprežil nikto. Toto fakt poteší. Teraz už chápem tú vojenskú ochranku. Pozrieme si chrám, snažíme sa vyhnúť dotieravým predajcom suvenírov, fotíme čo sa dá. Zrazu príde ku nám usmievavý arab, ževraj nás všetkých spolu odfotí. Aký dobrý nápad, myslíme si. Tak nás aj odfotí, podáva nám späť foťák a natŕča prázdnu ruku, že: ”Money, dollars”. Je tak teplo, že napriek dodržiavaniu pitného režimu, pijeme vlastne vkuse, nám vôbec netreba ísť na WC-ko. Čomu sa ja veľmi teším, že to nemusíme riešiť. Deň plný zážitkov pomaly za nami, vraciame sa naspäť do oázy nášho luxusného hotela. Večer si už len pasívne užijeme program. Prišiel zaklínač hadov a doniesol, okrem iného, aj obrovského bieleho pytóna - albína. Jasné, že nikdy sme predtým naživo také niečo nevideli. Had je zrejme podchladený, nechá a navlačovať hore-dole. Dokonca náš Domink sa, s ním na pleciach, odfotí. Myslím, že histórie a pamiatok máme dosť, ale výlet na koralový ostrov so šnorchlovaním nemôžeme vynechať. Na ďalší deň nastúpime na jachtu, spolu s ďalšími turistami sa plavíme na ostrov. Na ostrove piesok jemný svetlučký, more priezračné, sme tam vlastne len my. Zložíme si veci na jachte a skáčeme do vody vybavení ako treba. Potápame sa, na vlastné oči vidíme koralové útesy, ryby všetkých farieb a rôznych druhov, plávame medzi nimi, nezabudnuteľný zážitok. Zas jeden úžasný deň. Je čas vrátiť sa späť, sedíme spokojne, krásne unavene na jachte a predsa nás niečo ruší. Zápach. Ale nevieme z kade to ide. Zrazu to Dodo zistí. Z jeho šiltovky. Celá je od oleja. Zázračne nasiakla, keď si ju odložil pred potápaním. Pozriem sa lepšie okolo lode a vidím, že olej alebo palivo uniká do mora. Zaujímavé je, že nemôžete si zobrať ani jeden kamienok alebo mušľu so sebou, keď sa Vám to podarí, na letisku Vás aj tak chytia a máte problém. Vravím “fair enough”, chránia si prírodu, to je skvelé, múdro. Ale ako to, že im nevadí, keď si znečisťujú vodu priamo pri koralovom ostrove, kde fakt musí byť voda čistá, aby vzácne koraly a ryby prežili ?? Ak sa chystáte do Egypta, jednu vec vám musím ešte povedať. Máte šancu, že chytíte Faraónovu pomstu. Vedeli sme o tom dopredu, aj to, že antibiotiká na túto črevnú chrípku kúpite v každom hoteli, teda no stress. Ja som chytila na 3. deň. Domino hneď deň po mne, strávil v posteli 2 dni kým lieky zabrali ale potom bol OK. Dodo nechytil vôbec, mohol piť a jesť čo chcel počas celého pobytu. Ja som mala teplotu jeden deň, ale ani po dobratí liekov som už nemohla nič jesť, robila by som to zbytočne, takže celý môj all inclusive pobyt mi bol po 3 dňoch na prd ... no ale to vôbec nevadilo. Prišla som domov z dovolenky o 3 kilá ľahšia, čo sa len tak nevidí. Prileteli sme domov s nezabudnuteľnými zážitkami, som šťastná, že sme to dali. Zažiť iný svet vás prinúti trochu inak sa pozerať na ten svoj, prehodnotiť veľa vecí, možno začať si užívať každý deň. Tieto spomienky ostanú, nikto vám ich nikdy nezoberie... možno len Alzheimer ak máte smolu. :)
