Nedávno som písala o tom, ako sme strávili týždeň na obrovskej výletnej lodi. No ale musím povedať čo tomu predchádzalo. Stalo sa to pred viac ako 20timi rokmi. Vybrali sme sa do Chorvátska. My dvaja a náš Dominik - bol vtedy ešte malý sotva 5ročný a naši priatelia – mladý pár, myslím, že boli krátko po svadbe alebo pred. V noci sme vyštartovali z juhu Slovenska autami a ráno sme boli na Makarskej riviére, našli sme si ubytko priamo v mestečku Makarska. Bolo leto, horúco, každý deň na pláži, večer prechádzky, more, relax, pohoda, užívali sme si dovolenku, poznáte to.... Neviem kto z nás to už vymyslel, jednoducho sme sa dohodli že ideme na výlet loďkou na blízky ostrov, myslím že to bol ostrov Brač. V miestnom malom prístave bolo zopár menších výletných lodí, jednu sme si vybrali na takmer celodňový výlet a tešili sme sa. Loď, nie veľmi veľká, bolo nás asi 30 pasažierov, výletuchtivích odvážlivcov. Sme na lodi, plavíme sa na ostrov, more nádherné, všetko super. Dorazíme sa ostrov, mestečko, príroda, scenéria úžasná, pomotáme sa a ideme na pláž. Bolo nám trochu čudné, že nikto sa nekúpe, len surfisti v neoprénoch. Skúsime vodu, studená ako ľad, pochopili sme, že strávime celé popoludnie na brehu. Jediný kto mal odvahu sa kúpať bol Domino. On v plavkách, jediný bez neoprénu. Hneď dostal nové meno – Hrošík. Aspoň on si užil vodu, my sme sa bavili na brehu. Prišiel čas vrátiť sa na loď. Nastúpime na loďku, dokonca nám podávajú jedlo. Ryby, chlieb a melón ako dezert. Zrazu si vsimnem, že väčšina kŕmi tými rybami čajky, čajky v letku chytajú všetko čo sa dá, dokonca aj melón, prenasledujú nás ako v Hitchcockovom filme. Pomaly sa dvíhajú vlny, stále sme ešte ďaleko od nášho prístavu, už sa hojdáme poriadne na vlnách, ale stále ešte celkom pohoda, srandičky, bavíme sa ďalej. Dorazíme do prvého prístavu, asi do susednej dediny a kapitán vyhlási : „ More veliko“ a že kto chce nech vystúpi teraz, je to len pár kilometrov do Makarskej, možno hoďka pešo, on by to doporučoval. Nás kamoš vyhlási jednoznačne: „No nie, nie, ja som si zaplatil za celú cestu, ja nebudem šlapať, nech ma pekne donesú do nášho prístavu“. A my všetci ostaní, že jasné ani my nebudeme peškovať. Zopár odvážnych nás ostáva na lodi. Kapitán prikázal, že nikto nesmie ostať v podpalubí pri stoloch, tak sme všetci hore, posadali sme si dookola na kraj lodi. Oproti nám mladí Taliani, rehocú sa, niečo už popili. Vlny sú stále väčšie a väčšie, už nás poriadne hádže a už sme aj trochu mokrí. Sedíme na kraji lodi, držíme sa zábradlia, končí sranda. Taliani sa ešte chvíľu smejú, až kým nás nezasiahne väčšia vlna, jeden z nich vyletí z lavičky a zapikuje hlavou do stredu lode. Kamoši ho zbierajú, čelo má rozbité, prúd krvi mu tečie pomedzi oči, ale nie je to až také strašné. My ostatní v nemom úžase, trímeme sa zábradlia ešte lepšie, aj tak nás poriadne hádže, máme problém sa udržať sedieť. Sme ako v lunaparku na adrenalínovej hojdačke, ale bez pásov. Už sa začínam báť o Domina. Zbadám jediné záchranné koleso blízko nás prichytené k stredu lode, posadím ho do kolesa, obidvoma rukami ho objímem v tom kolese a tak sa snažíme nevyletieť z lode. Loď je už naklonená do jednej strany. Pozriem na Doda, rukami sa drží zábradlia, nohy vo vode, visia mu z lode. Doteraz nechápem ako dokázal udržať šlapky na nohách. Približujeme sa k prístavu veľmi, veľmi pomaly, sme blízko, ale stále to trvá strašne dlho, nekonečne. Verím, že kapitán vie čo robí, to že čudne natáča loď má iste svoj dôvod. Všetci sme už dávno oľutovali, že sme nevystúpili skôr, tí múdrejší, čo počúvli, si už isto dávajú drink a dobrú večeru v niektorej reštike. Prežili sme! Konečne sme v prístave. Vystúpime na pevninu, ešte stále nám nie je veľmi do smiechu, ale šťastní, že sa nám nič vážne nestalo. Prvý sa ozve môj muž. Otočí sa ku mne a hovorí: „Nikdy, ale nikdy v živote ma už na loď nedostaneš!“ .... a prešlo len niečo viac ako 20 rokov a sám od seba mi vraví: „ Poďme stráviť dovolenku na lodi“ ... a zvyšok už viete. Takže, NIKDY, ale nikdy nehovor NIKDY !
Comentários