Skypujem s mamou ako každý týždeň a zároveň jej oznamujem, že asi nebudem volať cez víkend. Máme voľno v pondelok, tak ideme na predĺžený víkend k Atlantiku. Mama ešte zadá kontrolnú otázku: „Do Ameriky? “ „Nie, nie“, ukľudňujem ju „ideme len na druhú stranu ostrova, 300 km autom z Dublinu“. Dohovoríme a ja potom rozmýšľam, prečo vlastne neletíme do USA ? Priamy let Dublin - Boston je 7 hodín letu, naspäť dokonca len 6. No, dáme to nabudúce...
Zbalím nás obidvoch, lebo Dodo neznáša balenie. 2 nie veľmi veľké kufre, 2 menšie cestovné tašky a ja ešte malú športovú kabelku. Sobota ráno, všetko nachystané, pohýname sa a Dodi sa ma pýta: „Ktorú tašku berieme?“ A ja že: “ Všetky čo tu vidíš“ Pozrie na mňa: „Really? Čo ideme na 2 týždne?“ Ja mu len rýchlo vysvetlím: “Len na víkend, ale nemôžem dopustiť, že nám bude niečo chýbať“ Pokrúti hlavou, ale potom len odsúhlasí, že však auto odnesie...
Vezieme sa, cesta ubieha, asi na polceste zastaneme na obrovskej benzínke „Barack Obame Plaza“. Obama ju tu dal postaviť, lebo tu má svoje rodové korene. Je tu všetko, reštiky aj zábavné centrum, asi je to aj kultúrne centrum pre najbližšiu dedinu.
Predpoveď počasia na víkend je presne ako vždy v Írsku: slnečno, oblačno, dážď, vietor....podľa toho sme si vybrali aj hotel - Spa & Wellness – aby sme sa nenudili keby vonku lialo. Hotel je na úžasnom mieste v dedinke Ennistimon, hneď vedľa rieky s vodopádmi. Zložíme sa, izby sú pekné, veľké, všetko čo má byť, kúpeľňa klasika – jeden kohútik na teplú vodu, jeden na studenú, ale sprcha je OK. Ideme von, pokukať sa po okolí, je úžasné. Rieka hučí, obdivujeme tých, čo bývajú hneď vedľa vodopádov, ako to dokážu v takom hluku. Všetko okolo je upravené, zelené, tak ako sa na Írsko patrí. Asi po hodinke začína pršať. Nevadí, máme záložný plán, smer hotelový Wellness. Plávanie v bazéne, jacuzzi vonku na terase, sauna parná, potom suchá, príjemne unavení sa nachystáme na večeru...
Druhý deň ráno prichádzame na raňajky, švédske stoly. O dva stoly ďalej sedí starý pánko, solídny 70siatnik, raňajkuje čerstvé ovocie, ovsené vločky, biely jogurt. Mne to nedá a hneď ho chválim, že aký uvedomelý ujko, vie čo treba, preto aj dobre vyzerá. Zje čo má, postaví sa od stola a za 2 minúty príde s obrovským tanierom „full Irish breakfast“ teda pečená klobása, slanina, šunka, black puding, praženica a 4 chleby. Dodi rehot, lebo on má na tanieri to isté. Moje ilúzie o mužskej uvedomelosti sa hneď rozplynuli.
Dnes máme šťastie, slnko pečie a v areáli hotela sú farmárske dni, teda prehliadka toho najkrajšieho čo farmári dopestovali a dochovali. Okrem iného nádherné kone, býky, ešte aj výstavné holuby a somáriky. Nemohli sme si vybrať lepší termín. Trochu sa zdržíme, pokukáme všetko a vyrážame ďalej.
Hneď ďalšia dedinka Lahinch na brehu Atlantiku, jeden z najstarších surferských rajov v Írsku. Slnko stále svieti, fúka teplý ale poriadne silný vietor. Mám trochu viac ako 50kg :) , ale napriek tomu ma vietor zhodí z chodníka. No surferov to neodrádza, je ich tu plno, mladí, starí, deti, surferské školy, pre nich dokonalé počasie. Hneď vedľa pláže je obrovské Golfové ihrisko, vlastne 2, nechápem ako dokážu hrať golf v tomto počasí. To musí byť ako hrať badminton vo vetre na Slovensku.
Poprechádzame sa po pláži, mne je ľúto že nesurfujeme, dáme kávičku a idete sa ďalej. Sme asi 10 km od Cliffs of Moher. Síce sme tam už boli asi 3 krát, ale Cliffy sa vám neokukajú nikdy. Napriek stále silnému vetru je tu plno turistov, väčšinou počuť americkú angličtinu a nemčinu. Vietor ešte zosilnie, nedá sa ani ísť úzkymi chodníkmi po okraji útesov, Dodi ma už okrikuje, že nemám sa ani opovážiť ísť ešte bližšie ku kraju, má pravdu. Vraciame sa naspäť do „bezpečia“, zrazu lejak. Síce mám na sebe 2 vetrovky, ale nie sú nepremokavé, za 10 minút som mokrá ako myš, úplne. Dodo je na tom lepšie, on si zobral z auta nepremokavú bundu, ja nie, lebo že načo, veď neprší... Ale nevadí, mám dosť vecí na prezlečenie, ešte môžem takto zmoknúť 2 krát a stále si budem mať čo obliecť „Dobre som nás pobalila“, hovorím si „good girl“ , chválim sama seba, lebo dobré sa chváli samo. Ešte sa vraciame do „Visitor centra“, dá sa tam najesť, napiť, kúpiť darčeky, ale my ideme hlavne pozrieť ten krátky film aj keď sme ho už videli veľa krát. Je to také fake-ové 3D, keď máte pocit, že ste čajka, lietate okolo útesov na miesta, kde sa človek normálne nedostane, potom šípka do vody a plávate okolo tuleňov, veľrýb a všetkého čo tu vo vode žije.
Ďalšia zastávka Fanore beach. Ďalšia surferská pláž s oražovým a čiernym pieskom, na pláži nikto. Asi preto, že je vytiahnutá červená zástava, všetci sú schovaní vo svojich surferských domoch a karavanoch okolo pláže. Náherné miesto.
Ideme ďalej po Wild Atlantic way, pred nami Doolin Pier, prístav pre kompy premávajúce na 3 blízke Aranské ostrovy. Vietor stále silný, slnko svieti, vlny sú obrovské, oceán hučí. Kompa odchádza, hádže ju zo strany na stranu, no asi by som sa nenechala nahovoriť... Prechádzame sa po širokom dlhom móle, na konci móla asi 10 krokov od nás stojí chlapík. Zrazu vyšplechne obrovská vlna, chlapíka obleje, vyzerá akoby ho niekto oblial plným vedrom vody. Mali sme zase šťastie.
Pomaly sa vydávame na cestu smerom ku Galway a potom smer Dublin. Stále ideme popri oceáne, voda doslova lemuje cestu, užívame si výhľad. Ešte sa zastavíme v rybárskej krčme najesť sa po dlhom dni. Medzi krčmou a oceánom je len cesta a malé parkovisko. Na Írsku ma okrem iného baví aj to, že môžete vojsť do krčmy v ktorejkoľvek malej dedine a vždy dostaneme dobré jedlo. Všade vám ponúknu čerstvé ryby, krevety, steaky, čerstvú zeleninu, všetko od lokálnych farmárov a rybárov.
Vraciame sa domov, asi 6-krát zmoknutí, zároveň opálení, ja strapatá a brčkavá, piesok vo vlasoch, aj v ponožkách, ale vysmiati. Môj muž tvrdí, že keď cestujeme, oči mi žiaria ako malému dievčatku. Ale ja viem, že on si to užíva tiež, inak by sme sa tak nebavili a toľko nenasmiali...
Takže ponaučenie na záver, nezabudnite: „Neexistuje zlé počasie keď ste dobre pobalení“.
Comments