Tretí deň v Lisabone (Cristo Rei, Costa da Caparica)

Rozlepíme ráno oči a môj muž sa ma pýta, len tak sám od seba: "Aký je dnes plán?" Ja nadšená mu odpovedám: „Ak sa ti chce, mohli by sme ísť na poloostrov oproti cez most, čo vyzerá presne ako ten v San Francisku. Od začiatku ako sme sem prišli stále nato myslím. Nie je veľmi dlhý - len 2,278 km. Hneď za ním je obrovská socha Krista (Cristo Rei Christ Statue), to je zas napodobenina tej brazílskej v Rio de Janeiro. Veľmi by som chcela až tam hore, na tú sochu.“ Jasné, že je tam výťah a všetci sľubujú fantastický výhľad. Môj muž sa tak zamyslí a hovorí: „No nedbám, ale nie je isté, že teba pustia dnu na sväté miesto, no môžeme to skúsiť “ Po raňajkách sadáme do auta, ja v ruke navigačný a ide sa. Prechádzame uličkami centra Lisabonu, popod nádherný obrovský viadukt, smerujeme na most 25. Aprila. Sme na moste, pod nami rieka Tejo, trojprúdovka v oboch smeroch, Dodo vraví, že aj tak strašidelné, hrozne sme vysoko, ja si užívam výhľad. Zdá sa nám, že to trvá dosť dlho, konečne schádzame na pevninu. Smer socha. Je ešte len pred 11tou, teda pomerne málo turistov, väčšinou Amíci a Nemci, ide to hladko, pustia dokonca aj mňa. Vezieme sa výťahom hore 75 metrov, dostaneme sa až do nadmorskej výšky 185m a teda fakt ten výhľad je neskutočný, neklamali. Sochu postavili pred 50 rokmi z vďaky, že Portugalsko absentovalo v 2.Svetovej vojne. Nie som veriaca, ale verím, že každý v niečo verí. Nejako sa nám nedá vynechať modernú kaplnku s obrovskými nádhernými maľbami. Tak tam chvíľu ticho sedíme na lavici, v tom pokoji a tichu, mne tečú slzy po lícach, myslím na mojich najbližších o ktorých som nedávno prišla. Nie je pravda, že čas všetko zahojí... Zrazu zbadám priesvitný veľký box s papierikmi vo vnútri a zistím, že každý si môže napísať a vhodiť doň želanie. Raz za mesiac kňaz tieto želania číta a potom sa splnia. Tak píšem, vhodím. Hovorím Dodovi: “Napísala som 3. “ Jeho to už ani neprekvapí, len skonštatuje: “To sa tak na teba podobá“. Najvyšší čas opustiť toto miesto, turisti sa zbierajú... Smer: Pláž - Costa da Caparica, len pár km smerom na pobrežie. Cestári niečo robia na najväčšom kruháči, my, slepo veriaci navigačnému, asi prepasieme správny výjazd a smerujeme rovno naspäť na most, čo sme ale vôbec nechceli. Otočiť sa nedá nikde, jediná cesta cez most a potom späť. Taká malá obchádzka navyše, asi 16 km. Dodo sa rehoce: „Tak chcela si most? Teraz ho budeš mať 4krát za jeden deň.“ Dali sme to, trafili sme výjazd, zdá sa, že sme dobre. Navigačný dáva povel: Odbočiť doprava. Dodi sa zhrozí: „Neblázni, veď tu nie je cesta, len piesok“ , ale odbočí. V piesku vyjazdená cesta, autá nasekané ako sardinky vedľa seba, ale máme šťastie, jedno odchádza, môžme zaparkovať. Ležíme na pláži, neďaleko vedľa nás sa zložila rusko-černošská rodinka. Otec - Rus, mama krásna černoška, deti - dievčatá asi 10 ročné dvojičky, krásne mulatky so špirálkovým afrom a starý otec – Rus. Všetci sa dajú do plaviek, len starý pán, športovo založený, ostane v tričku, šušťákoch a šlapkách s ponožkami. Podáva synovi teplomer do ruky, ten ide k vode, vráti sa a vraví mu: "21". No aktívnemu dedovi sa to nepáči, sedí oblečený pod slnečníkom a hundre. Je teplo ako v pekle, musím ísť do vody. Dodo mi stále neverí, že sa aj celá namočím. Ale ja to dám! Po peknej chvíľke sa vrátim a vravím mu: "Poviem ti tajomstvo: Celý sa namočíš, celé telo ti stuhne od chladu, ty ho prestávaš cítiť a vtedy sa môžeš kúpať “ Ževraj dobre som ho nasrala, ide aj on. Statočný je, dá to aj on. Vychádza z vody a starý pán sa už z ďaleka naňho usmieva, rovno mu kričí: „Kакая вода, какая температура (Aká je voda, koľko má stupňov ) ?“ Dodo hneď naspäť: „холодная (studená)“, ukazuje na seba a vraví mu: “mороженое (zmrzlina)“ . A dedo: “Ja som to vedel, chceli ma oklamať.„ Môj muž sa zvalí sa ku mne do piesku na horúcu osušku a vraví mi: „Koľko jazykov vieš, toľko krát si za chuja.“ :) Ja doteraz nechápem, ako to ten starý pán vedel, že Dodo mu bude rozumieť, že nie je Portugalec.