Svetlo na konci tunela

Mám pocit, že v tomto parku už poznám každú cestičku, každý strom a kvet, čo je pri jeho rozlohe vyše 7 km² úplná blbosť. Dokonca si myslím, že už ma aj tie srnky tu, teda daniele, poznajú. Časy sú zlé...dnes ma už aj môj muž odmietol odfotiť s výhovorkou, že nemá film vo foťáku. Ja mu hneď nato, že nevadí, ja mám film v telefóne, ja ho odfotím. To razantne odmietol. Nenechala som to len tak a vravím mu: “Ale uvedomuješ si, že nebudeš na fotke!” Áno, dosť blbá konverzácia, pripisujem to syndrómu “nedostatok zážitkov”, ktorým trpíme a možno ani nie sme v tom sami. No nevadí, nebudeme sa vzdávať. Máme sobotu, nádherný slnečný deň, hotové leto. Priniesli sme si do parku pre zmenu aj deku. Ležíme tak na tráve, slnko pečie, vtáky spievajú, pohoda. Po chvíli sa môj muž pýta: “Ideme ďalej?”. Ja optimisticky, že: “Jasné! Kde by si chcel ísť? ” On bez rozmýšľania: “Na pivo!” No to teraz sotva aj to ťažko, keď je takmer všetko stále v Dubline pozatvárané. Ja mu v dobrej viere podávam fľašu s vodou a vravím: “Daj si, voda je lepšia ako pivo.” Aj mi odpovedá, keď sa mu po pár sekundách vráti vyrazený dych a stratená reč: “Tá čo nepije pivo, hovorí aké je pivo! Novodobý benchmarking!" ...ale nevadí, ja už vidím svetlo na konci tunela. Už asi za menej ako 10 dní nám idú odopnúť reťaz. Už budeme môcť ísť ďalej ako 5 km od domu a pomaly sa život začne vracať do normálu, chcem tomu veriť. Asi prvé čo urobíme hneď prvý “slobodný” víkend, nahádžeme jedlo, pitie do auta a pôjdeme niekam k moru bez ohľadu na počasie. Ale čo je najdôležitejšie, dnes som prebookovala letenky z júna na júl. Viem, viem, čo chcete povedať, ale mne už je to jedno, my poletíme! Aj keby som mala odletieť na lietajúcom koberci do Prahy, zoženiem aj ten. Myslím, že najbližšie 2 mesiace mojim krédom, mottom a životným cieľom bude R. Kellyho skladba “I believe I can fly”. Držme si palce!