Sobota popoludnie, prší od rána, rozhodovanie je veľmi ľahké, ide sa do shopping centra. Nemám ešte všetky vianočné darčeky pokúpené. Viem, viem, ešte je mesiac do Vianoc, ale mám plán ako každý rok – v decembri sa zďaleka vyhýbať shopping centrám tu v Dubline, lebo to čo sa tam deje, je pre normálneho človeka psychicky neúnosné. Musím povedať, tento plán mi ešte nevyšiel ani jeden rok. Sedem hodín večer, obchody sa pomaly zatvárajú, nám sa ešte nechce ísť domov, tak len zbehneme do neďalekej japonskej reštaurácie. Vojdeme dnu, pekne nás privítajú a napriek tomu, že nemáme rezervačku, dostaneme pekný stolík pre dvoch. Zariadenie je presne také, ako vo všetkých japonských reštikách. Malé stolíky, úzke uličky medzi nimi, niekto väčších rozmerov by mal možno aj problém sa nasúkať za stôl. Ja hneď vo veľkom štýle taškou zhodím na dlážku dopredu pripravené prestieranie – teda paličky. Pribehne mladučká, malilinká šikmooká čašníčka, hneď zbiera paličky zo zeme a vraví mi: „Nevadí, prinesiem čisté “. Môj muž sa pripojí: „Netreba. Doneste rovno normály príbor.“ Ako ho poznám, najradšej by si vypýtal k tomu príboru aj halušky namiesto sushi, ale to by toto dievčatko, máličko vyššie ako náš stôl, asi nepochopilo ani ako žart. Nevravím, že by som to paličkami nezvládla. Už som si vypracovala vlastnú techniku a potrebujem k tomu len jednu paličku. Chytím paličku pichnem do stredu sushi a buď si odhryznem ale zjem rovno celé v závislosti od veľkosti sushi na paličke. No ale keď sa poobzerám okolo, všetky stoly sú obsadené pármi, z ktorých aspoň jeden je aziat. Asi by som ich mojou technikou bavila viac ako by som momentálne chcela. Dodo sa tak zamyslí: „ Však nebude vadiť keď nemajú príbor. Skúsim si vypýtať gumičku“ . Obidvaja rehot a ja mu vravím: „Počkaj, pohrabem sa v mojej kabelke, možno nájdem.“ Čašníčka pribehne s úsmevom, v ruke drží víťazne príbor ako zástavu, ukáže nám, ukladá na stôl a my s vedomím, že sa budeme môcť kultivovane najesť, si pripijeme na zdravie.
Comments