Tak sme to nakoniec dali. Leteli sme. Plán bol jasný, čakali nás 3 challenge:
1. Dostať sa do Prahy (Česi dali Írsko do zelenej skupiny len pred pár dňami s hrozbou updatu)
2. Dostať sa z Čiech na Slovensko (Matelko je schopný všetkého, aj kedykoľvek vyškrtnúť Čechov zo zelenej skupiny)
3. Dostať sa späť do Dublinu (Íri ešte stále nezverejnili Zelený list)
• všetko vo vytýčenom čase a najlepšie bez nútenej karantény.
Napriek tomu, že írska vláda stále varuje a neodporúča odletieť z ostrova, nás už po niekoľkých zrušených letoch a 7mych mesiacoch čakania na to, aby sme mohli vidieť svojich najbližších, nič nezastavilo. Riskovali sme aj domácu 2týždennú karanténu po návrate späť do Dublinu, lebo Írsko ešte stále nemalo Green List. Síce ja som v karanténe nonstop (stále mám homeoffice), môj muž by to mal trochu ťažšie a víkendy si neviem ani predstaviť, ale zvládli by sme aj to.
Naša vytúžená destinácia: Praha. Na letisku luxus – teda žiadne pomalé rady alebo plné kaviarne, len pár odvážlivcov, všetko ide hladko, takmer sa nečaká na nič, lety nemeškajú. Aj tak som začala veriť, že sa o pár hodín ocitneme v Prahe až keď sme sedeli v lietadle a pilot k nám prehovoril. Jasné, že najviac sme sa tešili na našu princezku. Na deťoch vidno najviac ako ten čas letí, aj keď je to len pár mesiacov. Nie že by sme sa vôbec nevideli, ale naživo je to úplne iný level ako cez video cally. Musím povedať, že nás bavila celý čas. Máme veľa spoločného. Aj ona si pomenovala niektoré veci po svojom. Napríklad taký džus je podľa nej “fuš” (pre tých čo nevedia po maďarsky: “bež” ), čo je veľmi výstižné, hlavne keď si ho dáte ráno nalačno. Pre jednu loď na Vltave našla názov “foš” (pre tých čo nevedia po maďarsky, nebudem radšej ani prekladať), ale verte, pre tú malú loď to bol výstižný názov. Už som sa po niekoľký krát presvedčila, že je to fakt naša krvná skupina, keď sme v parku spoločne obdivovali krásneho veľkého psa - Weimarského stavača, fakt bol nádherný a zrazu sa k nemu rozbehli 2 miniatúrne psi. Neváhala, a prstom ukazujúc na nich, hneď kričala: “ Mňau - mňau”. Čo ma ale najviac zarazilo, asi už vážne starnem, ako mi môže 2 a pol ročné dieťa podať mobil, priložiť si k nemu môj prst, vzápätí si ho zobrať, poprezerať v ňom fotky, okomentovať každú, potom skontrolovať ostatné appky v ňom a neveriacky vyčítavo na mňa pozrieť, že akože nemám dostupnú youtube appku, však ako si má teraz pozrieť to čo ju baví??
Všetko dobré sa raz skončí a čím je to lepšie, tým skorej. Posledný večer v Prahe. Vyberieme sa ešte do našej obľúbenej reštiky. Zdá sa nám, že trochu sa atmosféra zmenila aj tu. DJ hrá vonku pred vchodom, stoly vonku na dvore, nálada je skvelá, všetci sa veselo bavia. Vojdeme dnu, čašník nás hneď víta pri dverách (nezvykol), podáva nám welcome drink, hneď ukazuje na švédsky stôl. Vravím môjmu mužovi: “Ešte lepšie ako si pamätám. ” V tom môjmu mužovi svitne a pokazí nám celú zábavu. Opýta sa čašníka: “Nemáte tu náhodou uzavretú akciu?” A čašník prikývne: “Ano, narozeniny. ” Ja síce ešte skúšam, pýtam sa: “Kde je oslávenec? Však sme prišli zagratulovať až zo Slovenska”, ale môj muž ma už ťahá preč, že “nepatrí sa”...
Odchádzame na Slovensko. Podarilo sa, stále bez karantény. Cesta vlakom z Prahy do Blavy je super. Aj tu málo ľudí. Business kupé máme len pre seba. RegioJet nemá chybu, lepšie ako sa drglovať po nekonečne opravovanej a upchatej českej R1. Ešte počas cesty vlakom checkujem írske správy. Vyšlo to, Íri zverejnili Green List, Slovensko je na ňom, úžasné! Nepôjdeme do karantény! Tak už si len prebrať v Blave na letisku auto a zvyšok dovči môže pokračovať doma – na Slovensku.
Zázraky sa dejú!
Comments