Konečne dovolenka. Tento krát sme si to namierili do metropole Portugalska – Lisabonu. Keď mám byť úprimná, bola som aj zvedavá o čo som prišla keď som sa rozhodla ostať v Dubline, teda neprijať pracovnú ponuku v Lisabone.
Let máme len večer, sme na letisku niečo vyše hodiny vopred, pre každý prípad, a už a vidíme, že let nám mešká 2 hodiny. No čo už, barov a obchodov je tu dosť, zabavíme sa, veď už máme dovču. Jeden z obľúbených - obchod so slnečnými okuliarmi, stále dosť dobré ceny. Usmievavá predavačka nám nadšene oznamuje, že majú akurát akciu, pri kúpe 2 okuliarov, na tie druhé máme 30% zľavu. Dodo sa hneď chytí: “Ako si to vravela? Druhé sú zadarmo?“ Ona smutne, že to nie, nie a zopakuje ponuku. Tak môj muž len toľko: „No, škoda.“ Vyskúšame ešte zopár, žiadne nás neohromili, ako občas zvyknem dodať „ Doma (tento krát v taške) mám lepšie“ V Lisabone sme pristali až o 11tej večer: Dopredu dohodnutý private transfer nás čaká na letisku, ujko drží v ruke tabuľku v mojím menom, nie je veľmi nadšený, že nás čakal 2 hodiny navyše, ale taká je dohoda, cena fixná, nemôže vypýtať viac, aj preto sme si tento spôsob vybrali. Vedeli sme, že portugalské letiskové taxíky odrbávajú asi tak isto ako tie bratislavské letiskové. Ani nie za pol hoďky sme už pred naším dočasným domovom, spoznám dom hneď vďaka fotkám na nete. Ako vždy som poctivo pripravená. Apartmán na 3. poschodí, prenajatý v centre starého mesta, na prízemí potraviny, takmer pod oknom malý vchod do Metra, požičovňa áut 5 minút pešo, za rohom konečná zastávka žltej električky no. 28. Plán pripravený na každý deň, kde treba ísť, čo treba vidieť, ako sa tam dostať, atď... milujem tieto prípravy. Len tak zo zvedavosti sa pýtam Doda: Ty si si čo naplánoval?“ A on ma hneď zabije: “Ja mám plán na každý večer“ Vyvalím oči od zvedavosti a on pokračuje: „Každý večer krčma“ V podstate má pravdu, jesť budeme musieť. Okrem raňajok sa na dovolenke nevarí. Kým sme sa zložili, checkli apartmán, je takmer polnoc. Môj muž je ešte hladný, takže vyrážame von. Prvý krát v živote v Lisabone, uprostred noci. Prejdeme pár metrov pešo, na námestí Rossio sú ešte otvorené reštiky, tak sadáme, čašník je hneď pri nás, Dodo sa teší, že nepôjde spať hladný.
Ráno vstaneme, žltá električka už behá pod oknami, ako aj tuk-tuk taxíky, life na uliciach už poriadne dlho, veď už je skoro 11 hodín. Dáme raňajky a kávu a prvá cesta vedie do malej miestnej požičovne áut. Netrúfla som si booknut auto dopredu, lebo mali webku len po portugalsky a chcem sa ešte pár vecí popýtať, uvidíme či si práve od nich zoberieme auto. Mladý personál, slušná angličtina, hneď sa nám venuje mladý chalan. Povieme mu čo by sme chceli, on checkne čo majú voľné a vraví: “Mám voľné toto auto, na 3 dni ako chcete, keďže je to na poslednú chvíľu – 270€ na 3 dni.“ My rehot a Dodo mu vraví: “Neblázni, keď si zoberieme z letiska, tak nás to vyjde na 27€ na 3 dni“ . Chalan len prikývne, že on to vie, ale že sorry, on s tým nič nenarobí. OK, nevadí, zajtra ráno prvá cesta Metrom na letisko, hneď som aj bookla auto cez „Rent a car“ ešte vždy tá istá cena, len ešte musíme vymyslieť parkovanie cez noc. Takže pokračujeme v pláne, dnes: Castelo do Sao Jorge. Je to najvyššie položená historická pamiatky v meste na jednom z lisabonských kopcov a je z neho nádherný výhľad. Náš apartmán je presne pod ním. Máme to pešo, do poriadneho kopca, asi tak 20 minúť. Ideme pešo uličkami, dá sa aj žltou električkou, ale my si to tu chceme poriadne poobzerať. Uzučké uličky, domy s balkónmi plných kvetín, povešaná farebná bielizeň medzi domami, steny zdobené zvonka typickými portugalskými kachličkami azulejos a mozaiky na chodníkoch, v prízemiach nasekané obchodíky so všetkým možným, kaviarničky, puby, reštiky, terasy po obidvoch stranách poriadne úzkej ulice. Po vydláždenej kamennej ceste prejde akurát tak stará úzka električka. Zastavíme sa na jednej teraske na kávu, trochu si oddýchnuť a vychutnať atmosféru Alfamy (pokladá sa za najstaršiu a zároveň najkrajšiu časť v Lisabone). Usadíme sa na terase, vyzerá to na rodinný podnik, hrá typická portugalská hudba. Objednáme si kávu a vodu, síce personál nehovorí veľmi anglicky ale to základné vedia. Ako tak sedíme pekne v tieni, príde ku mne staršia pani, asi pani domáca a milo mi niečo hovorí. Nerozumiem jej ani slovo. Hovorím jej: “I'm sorry, I don't speak portuguese at all.“ A ona ďalej len svoje, hladká ma po pleci, myslím si, možno sú takto milí k hosťom. Za chvíľu sa valí mladý chlap ku mne s dvoma vrecami zemiakov, zastane predo mnou, ja sa otočím a zistím, že za chrbtom mám dvere, asi do skladu a on by rád tam odniesol tie vrecia. Tak teraz mi doplo, čo teta chcela. Presadáme si k druhému stolu.
Sme hore na zámku. Neklamali, výhľad je úchvatný, vidíme asi celé mesto, dokonca nájdeme aj náš dom, pekne zašitý medzi ostatnými. Je tu fakt veľmi pekne, máte si kde sadnúť, z každého kúta je iný výhľad. Okrem bufetov dokonca pojazdný bár s vínom, že „View with wine“, pávi sa prechádzajú na nádvorí.
Pomaly ideme dolu, černosi predávajú suveníry, náramky, všetky možné čačky. Jeden, pravdepodobne Brazílčan, sa pri nás zastaví a odvážne nás osloví: “ Where are you from?“ My sa s mojim mužom na seba pozrieme, že vyskúšame ho. Dodo mu vraví: „From Slovakia“ Black man zagúľa očami, prehltne naprázdno, nevie či sa to pije alebo je a len ostane ticho. My rehot a Dodo pokračuje: „Ale žijeme v Dubline, v Írsku“ . Chlapík nahodí široký úsmev a že: “Aj môj bratranec tam žije, to poznám “ Ešte sa otočí ku mne a vraví mi: “You have very good husband“. Ja mu len toľko: “Povedz mi čo neviem“. S úsmevom odchádzame.
Plán na večer: Mercado da Ribeira alebo Time out Market. Toto miesto sme nechceli prepásť za žiadnu cenu. 2 zastávky metrom a ocitneme sa úplne dole pri rieke, cez cestu už vidíme market. Vojdeme dnu, obrovská hala, hudba bije, po krajoch všetkých strán sú stánky so svetovými kuchyňami, máte problém si vybrať čo budete jesť, všetko vyzerá super. Je tu ešte jeden problém – miesto. Je doslova narvaté a to je jedno o koľkej prídete. Dlhé stoly v strede, v podstate všetci sedia takmer spolu, no budeme musieť riadne striehnuť, aby sme obsadili 2 stoličky. Prejdeme všetko dookola, kuchyňa japonská, talianska, čínska, španielska, originál portugalská, atď... Nájdeme si uličku mimo stredu, kde maličké reštiky majú sedenie priamo pri bare a tam sa usadíme. Ja si dávam surovú marinovanú rybu (sea bass) a Dodo pečené hovädzie líčka. Delish!
Dojeme, ale ešte nám to nedá, ideme späť do hlavnej časti a ulakomíme sa na malú pizzu. Dodo stojí v rade a ja hľadám miesto, vždy to máme takto rozdelené. On je trpezlivý, ja drzá. Mám, rýchlo sa usadím, držím Dodovi stoličku, on za chvíľu hodí predo mňa niečo ako elektronický budík a vraví, že ide ešte pre víno. Zmizne, netuším kde, po pár minútach mi ten budík zvoní, svieti a tancuje na stole. Dovtípim sa, schmatnem zariadenie a makám k stánku s pizzou. Chalan mi strčí do ruky pizzu a zaželá dobrú chuť. Za pár minút je pri mne aj môj muž a bavíme sa ďalej...
Je už polnoc, sadáme na Metro, príjemne unavení, za 7 minút sme doma a tešíme sa na zajtra, máme toho veľa na pláne ...
Comments