Vianoce sú definitívne preč. Končí sa aj môj prvý týždeň v práci po dovolenke. Boli to síce len 3 dni, ale už som sa nevedela dočkať piatku. Vstávanie ráno o 7mej ma zabíja. No čo už, stále sme ešte nevyhrali Euromilióny, tak musím vstávať do práce. S nostalgiou spomínam na vianočnú dovolenku. Tento rok sa nám Vianoce začali trochu zvláštne. Tu v Írsku sú Vianoce až 25. decembra. 24. december je normálny pracovný deň a keďže som už nemala navyše dovolenku, pracovala som aj tento deň, síce z domu, ale o to intenzívnejšie. Sedím za compom v plnom pracovnom nasadení, zistím, že už je 18:00. Pozriem na môjho muža, uvedomujem si, že on už pekných pár hodín leží pred telkou, spokojne pozerá športové kanály, nič ho neruší. Hovorím mu OK, plán bude takýto: „Ideme na nákup a zajtra varíme a užijeme si vianočnú pohodu“. Prídeme pred náš obľúbený supermarket, na dverách visí oznam: „Zajtra sú Vianoce, dali sme už našim zamestnancom voľno, zatvorili sme o 18:00 “. Vravím si fasa, škoda, že nemáme nič kúpené. Náš obľúbený fishmonger mal ten istý nápad, takže sme aj bez rýb. Našťastie ešte objavíme otvorenú jednu malú samošku, kupujeme grilované kura, ako hlavný chod vianočnej večere, a pár drobností do môjho netradičného zemiakového šalátu. Takúto vianočnú večeru sme ešte nemali, ale tak všetko je raz po prvý krát. V podstate ani 25. decembra nás jedlo veľmi nezaujíma, balíme sa, lebo nasledujúci deň letíme domov. Stále sa veľmi teším domov, aj keď sa zvyčajne naseriem už na letisku. Už som si zvykla na asi pol minútovú cestu busom z pred lietadla do letiskovej haly, neriešim jej zmysel ako niektorí zahraniční turisti, ale ešte stále ma zarazí proces pasovej kontroly. Rad neskutočne dlhočizný, prídem k okienku, pekne sa pozdravím, policajt nič len grimasa, čítam mu z tváre: „Čo otravuješ, nie si tu sama v rade“ . Podávam občiansky, čakám kým ho pomaly skontroluje, podá mi ho späť bez slova, ja pekne poďakujem, zaželám mu pekný deň, on stále nič, len sa uškrnie ešte raz. Niekedy si myslím, že sem vyberajú nemých, ale možno by stačilo, keby občas vycestovali za hranice tejto krásnej ale zakliatej krajiny a videli ako to chodí v inom civilizovom svete. Nevadí mi, že káva na letisku v Blave je drahšia ako v Dubline, rada podporím slovenskú ekonomiku, čo ma ale naštve je, že si ju musím vypiť pri stole, na ktorom sú zhnité kvety vo váze, pričom personál sa znudene opiera o barový pult. No tento rok sme s nimi vybabrali. Leteli sme do Prahy. To tiež nie je top miesto so super naladeným personálom, ale mám pocit, že sú trochu veselší. Naposledy keď sme sem leteli, chceli prejsť pasovou kontrolou, môj muž s čiapkou a okuliarmi na hlave, policajt v okienku mu vraví: „Pane Juhaši, jak se chodí na colní přehlídku?“ Veľmi som sa smiala... Konečne sme v Prahe so zvyškom našej milovanej rodiny, špeciálne sa tešíme z našej malej českej princeznej. Väčšinu času trávime spievaním a tancovaním za sprievodu Smejka a Tanculienky v telke, máme len malé prestávky na jedlo a pobyt vonku. Obidvaja s Dodom sme nadšení. Dokonca aj náš malý anjel dostáva obrovský záchvat smiechu, keď tancujeme okolo stola. Jednu noc trávime len sami spolu. Teda ja, môj muž a princezka. Jasné, že spíme v jednej posteli, ja mám to šťastie, že má hlavu pri mne, Dodovi sa ušli nohy. Môj muž, napriek dobre cieleným kopačkám počas noci do brady, čela aj oka, napriek zapichnutým prstom detskej nohy v jeho nosných dierkach, prebúdza sa s úsmevom, oči mu žiaria šťastím. Náš malý zázrak rozlepí oči, sadne si na posteľ a skríkne: „ŤopŤá“ . Čo v preklade znamená: „Okamžite sa zodvihni, bež k telke, pichni do nej USB a pusť jedno z videí Smejka a Palculienky“. Síce hovorí stále ešte klingonsky, ale vždy sa dohodneme. Ako všetko dobré, aj týchto pár dní ubehne veľmi rýchlo, je čas rozlúčiť sa, musíme ísť aj na Slovensko. Lúčenie je ťažké, ale vravím si, však zanedlho sme tu zase. Na druhý deň nám volá otec malého zázraku: „ Zabijem Vás! Po vašom odchode som musel celý večer spievať a tancovať pred telkou. Ďakujem vám veľmi pekne.“ Ja že: „Nemáš začo, aj nabudúce“. Dodo si ešte stále spieva: “Fúľa Bakaná...“ . Teda, kto ho pozná, vie že „spieva “ je silné slovo... Dorazíme do Banskej Bystrice, zastaneme pred samoškou nakúpiť niečo domov. Kto vystúpi z auta vedľa nás? Marian Kotleba, áno ten... No dobre sa to začína, presne jeho sme potrebovali stretnúť ako prvého. Nevynecháme ani tento rok Vianočné trhy na námestí. Špeciálne sa nám páči jeden stánok s nápismi ako „Poctivý punč“ alebo „Naozaj dobrý punč.“ Pokukujeme po ňom a šéfko na nás hneď kričí : „Aký vám načapujem?“ Ja sa tak opatrne pýtam, tajne dúfajúc že tam nedáva cukor, len samé kvalitné ingrediencie: „Čo do toho punču dávate?“ . On mi zaraz odpovedá: „Jooooj moja zlatá, keď vám to poviem, môžem to tu hneď zavrieť.“ Ja mu so smiechom vravím: „Stále lepšie ako keby ste ma museli zabiť“. Pobavil nás, tak si aj dáme po jednom... Ďalší stánok s pečenou klobásou. Pozeráme na to stádo mastnej klobásy a ozveme sa Dodom úplne naraz. On vraví: „To je mokrý sen“. Ja zas: „Žlčníkový záchvat“ . Ideme sa najesť do blízkej reštiky, Dodo si objedná rum k večeri. Ževraj veľmi dobrý, delish. Ja sa neveriacky pýtam: „A ty odkedy piješ rum??“ Hneď aj dostanem odpoveď: „Odkedy mi chutí“. Hmmm....odteraz mi je už všetko jasné. Opúšťame Slovensko ráno pri -10°C, v Dubline pristávame pri + 14°C ale poriadne silnom vetre. Fúka tak, že pri pristávaní je lietadlo naklonené úplne do jednej strany, reálne testujeme funkciu pásov. Väčšina pasažierov kričí, deti revú a ja si ticho sľubujem, že tak skoro nebudem chcieť letieť. Na druhý deň ráno prichádzam do práce, prvá vec čo ma napadne po dvoch týždňoch dovolenky: "Potrebujem dovolenku!“. Zapnem comp a pozerám letenky do Prahy. Už sa neviem zas dočkať...
Comments