Lockdownový Valentín

Tak ako všetko teraz v našich životoch aj sviatok Sv. Valentína je úplne iný. Asi aj trochu smutnejší, pripomínajúci každodenný stereotyp. Možno sa to zdá len mne... Za normálnych okolností, teda v “slobodnom” živote, by som sa poprechádzala po meste alebo shoppingu, našla by som niečo malé milé pre môjho muža a tešila sa že mu urobím radosť, išli by sme niekam na večeru... V realite dneška fakt si neviem predstaviť, že mu kúpim niečo v samoške (kde chodíme raz týždenne na nákup) alebo drogérke a ešte sa budem tešiť, že sa on bude tešiť. Už vôbec sa neviem prinútiť surfovať po nete (po každodennej 9 – 10 hodinovej online práci), kúpiť niečo na webe, čakať či to vôbec príde možno po 2 týždňoch. Myslím, že môj muž je na tom podobne, dohodli sme sa, že to nebudeme siliť.

Ale jasné, Valentín nie je o darčekoch, celý sviatok je umelo vymyslený, ale však treba sa vytrhnúť z každodenného stereotypu (hlavne teraz) a nájsť si zámienku osláviť niečo.

Tak si vravím, OK, zákusok som urobila, kúpila jahody, šampanské už môj dobrý muž do chladničky vložil v predstihu - job done.

Deň pred Valentínom príde moja polovička domov s veľkou krabicou a že: ”Toto je pre teba.” Ja prekvapená a zvedavá ako dieťa na Vianoce, začnem rozbaľovať krabicu. On sa už dopredu ospravedlňuje: “Nemal som veľmi na výber. Mohol som kúpiť len niečo “essential” a vybrať to v collect centre.” Konečne to rozbalím - mixér! Trochu nechápavo pozerám a pýtam sa: “Ten môj starý ešte funguje, pečiem raz do týždňa, akože potrebujem nový? ” Iste, tento nový je oveľa krajší, lepší, hlavne drahší. Teraz rozmýšľam čo budem robiť s tým starým... A ešte jedna vec - ja preňho nemám nič. Dokonca mi už priniesol aj červené ruže. OK, mám, urobím Valentínke raňajky. Valentínske ráno, vstanem skôr ako vždy a pripravím raňajky. Banánové palacinky s domácou nutelou, šľahačkou a ovocím. Hneď mám lepší pocit. Chutia mu.

Zaskočí ma ešte raz. Ide variť večeru. Nachvíľu sa stratí a prinesie 2 živé lobstre. Pozerám na ne a čo ma napadne? “Musia teraz umrieť u nás doma a ešte k tomu na Valentína.” Je mi ich ľúto. Vravím môjmu mužovi: ”Dajme ich do vane.” On len rehot: “To nie je vianočný kapor!” Keď ich ešte živé dáva do vriacej vody v hrnci, normálne mám výčitky, skoro mi vybehne slza.

Na tanieri to už vyzerá inak. Ja milujem všetko čo pochádza z mora, jedlo je delish. Teraz sa môj muž nechápavo pozerá na mňa ako si to vychutnávam, jemu až tak lobster nechutí. Skvelé, už nikdy ho nebude chcieť robiť doma a ja nemusím mať výčitky.

Nech žije Valentín!