Homeoffice je skvelý! Nemusím vstávať skoro ráno, nemusím tráviť takmer 2 hodiny denne na ceste do a z práce, to mi fakt nechýba. Teraz vstávam o 8:00, dám si niečo zdravé malé na raňajky, zapnem comp a o 8:30, ako obyčajne, začínam pracovať. Pozriem maily, checknem čo ma čaká a neminie a pripravím sa na každodenný online meeting s mojim tímom. Rovnaký scenár už asi tretí týždeň. Až na včera.
Pripojím sa na web meeting a kolegovia, že dajme video hovor. Skoro som spadla zo stoličky. Pozriem sa na seba, ja v župane, strapatá, že urobiť si makeup ma už vôbec ani nenapadá, vravím si: “Ani bohovi kameru!” Len sa zmôžem na: “Chalani nebláznite, načo kamera?” Ale oni neodbytní, že však nech sa trochu aj vidíme. Hneď som sa prebrala, nemusela som ani dopiť kávu. Zatiaľ sa všetci popripájali, veselo mávajú do kamery a ja zhrozená dávam presvedčivo: ”Neviem čo sa deje s mojim laptopom, nedá sa mi spustiť kamera, potom sa nato pozriem...” Neverím, že mi niekto uveril, ale ako vždy mali sme čo preberať...
Dnes, piatok, som mala veľký deň. Patrične som sa nato pripravila už včera - natiahla budík na 6:00, skontrolovala všetko čo budem potrebovať, presný zoznam v hlave, nachystané šaty na ráno, čerstvo umyté vlasy.
Skoro ráno budík zvoní, ale už som bola dávno hore, vyskočím z postele, umyjem, učešem sa, dokonca trochu namaľujem, nahodím tepláky a po týždni opúšťam byt, ide sa - do Tesca. Za 10 minút 7 sme už na parkovisku pred obchodom, na moje prekvapenie okrem nás asi len autá zamestnancov. Úžasné! Aká zmena oproti minulému týždňu, keď ráno o 7mej tu bolo rušno ako v piatok popoludní. O 6:59 vystupujeme z auta, sme jediní pri vchode, dvere sa otvoria a oproti nám ide manager Tesca. Myslím si, asi nás nejde len tak privítať, ale nakoniec svojim spôsobom, aj áno. Pozdraví nás a ukazuje nám oznam na dverách: “Čas medzi 7:00 and 9:00 sme rezervovali pre našich starších spoluobčanov.” Ja naňho kukám ako keby bol prinajmejšom Brad Pitt alebo aspoň David Beckham a pýtam sa: “A čo teraz bude s nami? Nieže by sme to nerešpektovali, ale my sme to nevedeli.” Nechcem si ani predstaviť, že by sme sa sem mali vrátiť po práci po 5tej, keď možno budeme stáť v rade pred obchodom, aby sme sa vôbec dostali dnu. Ale on len veselo, že: “Ani ste nemohli vedieť, len včera sme to vyložili, kľudne vojdite”. Fuuu, odľahlo mi, sme zachránení, happy day! Potom ma tak napadne a vravím môjmu mužovi: “Ale veď my už nie ste takí mladí. Možno my sme tu aj oprávnene.”
Hrdo vchádzame do obchodu, masky a rukavice nasadené ako roduverní Slováci, sme si vedomí, že budeme asi zase jediní s takouto výbavou. Pravda je, Íri nenosia rúška, aspoň zatiaľ. Ale nie, omyl. Boli sme presne traja v celom Tescu s rúškami, tá tretia bola tiež asi cudzinka.
Nakúpené prekvapivo rýchlo, sme doma ešte skôr ako bol plán, môžem sa chystať “do práce”. Dnes si môžem zapnúť aj kameru, som ready! Vedela som, že to bude výnimočný deň.
Ak sa akurát zamýšľate, či mi už trošku neprepína, verte mi, snažím sa. Aj keď môj muž mi dnes oznámil, že má vážny dôvod na rozvod po toľkých rokoch. Dôvod: Dnes som povedala na Winnetoua že je Sandokan a to môj muž ťažko niesol.
No nech nám všetci Svätí pomáhajú, aby sme to vydržali takto v izolácii do júna.
Držme si palce!
Comments