Vyzeralo to na krásny nedeľný letný deň. Od skorého rána slnko svietilo, vyjdem na balkón, ovalí ma teplo a vravím si: “Dnes ideme do plaviek.” Rýchlo navarím obed, pobalíme sa a ideme k moru, do nášho obľúbeného Skerries, kde sme už neboli 3 mesiace. Síce ešte stále vravia, že sa môžeme vzdialiť len 20km od nášho bydliska, ale našim bydliskom je Dublin, takže to by som nejako obkecala, keby nás zastavili policajti.
Sedíme v aute v kraťasoch a tričku, prejdeme ešte len prvých pár km a už začína pršať. Super, dobre že dnes je už leto gone. Dorazíme do Skerries, dážď už našťastie prestal. Otvorím dvere na aute a ťahám rovno rifle, mikinu a tenkú vetrovku z ruksaku, akože “vždy pripravení“, tých pár rokov v Írsku nás už vycvičilo. Zamierime rovno na pláž, na naše prekvapenie je tu dosť ľudí, asi už každý ma izolácie plné zuby. Čo ma už tu neprekvapuje, my sme v mikine a vetrovke a pár Írov sa kúpe. Po pláži ide väčšia, poriadne hlučná, rodinka s 5timi deťmi. Deti pobehujú po piesku, prekrikujú sa, naháňajú a poriadne nahlas sa smejú. Chlapček asi 4-ročný ukazuje na domček na kopci nad plážou a kričí na mamu: “Mami, mami to je Ninja dom? ” Mama dá jeden “dlouhej kouř” z ručne ušúľanej cigarety (len ona vie, čo presne v nej má), pozrie na dom nad plážou, zamyslí sa a vraví: “ Ou ye”. Chlapček pokračuje: “Mami, mami a Ninja je teraz doma.” Mama si znova potiahne z ubalenej cigarety, s prižmúrenými očami pozerajúc na domček sa znova zamyslí a vraví: “Samozrejme.”
Ako vždy, keď vyrazíme niekde a dorazíme na miesto určenia, prvé čo ma napadne: “Dala by som si kávu!” Síce ešte puby a reštiky nefungujú v normálnom režime, ale už takmer všetko je otvorené. Všade plno ľudí čakajúcich na jedlo, aby si ho mohli zobrať so sebou. Odkedy som tu na ostrove, mám pocit, že tu cez víkend nikto doma nevarí a myslím, že cez týždeň už duplom. Prídeme k našej obľúbenej talianskej pizzerii (ak tu xcete na 100% dostať dobrú kávu, najlepšie je ísť k Talianom), môj muž ide dnu po kávu, ja pre istotu čakám vonku, však som uvedomelá. Vo vnútri jediná milá zlatá servírka, čierna, ale že čierna ako sa vraví “ ako box”, že viac sa už nedá. Dodo jej vraví, že si vezme len 2 presso kávy. Rýchlo nám urobí 2 kávy a vraví: “Cukor a mlieko sú tam, kľudne si zober.” Môj muž nato pohotovo: “No sugar, no milk, JUST BLACK”. Ja stojím vonku na chodníku a počujem obrovský výbuch smiechu. Hneď si pomyslím: “V tomto má iste prsty môj muž.” Nazriem dnu, čierne žieňa je ešte stále v smiechovom kŕči a vraví: “To bolo dobré! ”
Comments