Už v januári sme začali plánovať dovolenku na Sicílii. Kúpili sme letenky, urobila som presný plán ako pôjdeme objavovať krásy ostrova, kde a ako dlho sa zdržíme, čo všetko chceme vidieť atď. Potom v marci dorazilo Korona šialenstvo do Európy a my sme boli presvedčení, že táto chrípková epidémia sa do septembra skončí. Omyl. Ako sa vraví: “Človek mieni, pán boh mení”. Ako racionálne uvažujúci ľudia, zvážili sme všetky pre a proti, všetky možné scenáre a vzhľadom nato, že máme nejaké profesionálne záväzky, rozhodli sme sa pre dovolenku na Slovensku. Banská Bystrica, náš hometown podľa platného občianskeho preukazu a stále miesto, kde sa môžeme “zložiť” a v podstate ostať ako dlho budeme chcieť alebo musieť. Povedali sme is OK, každý deň si vymyslíme nejakú inú aktivitu, však naše Slovensko je krásne. Hneď prvý deň môj muž vyhlási: “Donovaly na bicykloch - elektrických”. Nápad sa mi páčil, aj keď som podotkla: “Načo e-biky? Však keď, tak poriadne sa spotiť na normálnych, veď nie sme žiadne padavky, veď som každý deň na mojom stacionálnom bicaji pred telkou minimálne pol hoďku.” Môj muž rehot a hneď volá do požičovne bicyklov na Donovaloch. Slečna veľmi milá, hneď položí kontrolnú otázku: “Dali ste už niekedy Donovaly na bicykloch? ” Môj muž prizná popravde, že nie, ešte nikdy. Tak slečna rozhodne za nás: “Jedine e-biky”. Perfektne vystrojení, vyškolení, trasa zvolená a ide sa. Prvý veľký, ale poriadne veľký kopec, ja nastavený šetriaci program “ECO” podľa inštrukcií, aby baterka vydržala čo najdlhšie, no nejako to nejde podľa mojich predstáv, tlačím do pedálov ale ide to nejako ťažko, ťažšie ako som čakala. Môj muž je už ďaleko vpredu. Myslím si: “No nič, asi je čas na TURBO, nebudem sa tu trápiť”. Tak prepínam, no ale trochu som si pomýlila gombíky a vypla som “motor” úplne. Zastavím sa v strede kopca, zbytočne tlačím do pedálov, ten parchant sa ani nepohne a ja sa pomaly nakláňam do strany aj s celým pekelným strojom. Už len sekunda chýbala aby som sa nesklátila do strany ako skamenená. Môj muž si to všimne a hneď sa ma pýta čo sa deje, či som OK. Kričím mu naspäť: “Jasné, len skúšam hrať mŕtvu myš.” A odteraz si už presne pamätám, ktorý gombík je načo a funguje to už perfektne. Donovaly sú nádherné, užívame si každú sekundu v tejto nádhernej prírode. Potom si spomeniem na mapu pri ceste, na ktorej každý les bol označený medveďom. Trochu ma to znepokojuje, veď všetci vieme, že na Slovensku sú premnožené medvede, tak naťahujem uši vždy keď prechádzame cez les. Zrazu počujem podozrivý zvuk, hneď sa pýtam môjho muža, čo to bolo a on že nepočul vôbec nič. Super! Tak sa to snažím preňho napodobniť, ručím, ešte že sme tu sami, on sa len rehoce, a že: “ To bol len jeleň ”. No dobre, chcem tomu veriť, ale fest šlapem do pedálov zvyšok výletu. Po štyroch hodinách vraciame e-biky so zistením, že si poriadne necítime zadky, no asi zajtra bude ťažké si vôbec sadnúť. Môj muž vážne vyhlási, že až teraz pochopil význam cyklistických nohavíc. Ešteže máme naplánované na večer wellness na Sliači u Konárika (Kaskády), už sa neviem dočkať...
Druhý deň si dáme len tak “na pohodu” menšiu túru: Špania Dolina -> Šachtičky, približne 7 km. Aj keď táto malebná historická, pôvodne banícka, dedinka Špania Dolina s takmer rozprávkovými domčekmi je už v poriadnom kopci, dostať sa z nej na Šachtičky znamená ešte furt ísť do Kopca. Tak ideme nato. Vychutnávame si horské prostredie, čistý vzduch, ticho, les, prekrásne výhľady na okolité hory – balzam na dušu. Občas mám pocit, že ideme do kopca pod 90° uhlom, ale stojí to zato. Na konci dňa sme zas unavení ako kone.
Ďalší deň už len relaxačná aktivita - AQUAPARK KOVÁČOVÁ. Na obed o 12:00 stojíme na vstupe v rade pred kasou, sme asi najmladší návštevníci. Len my a dôchodcovia, čo je logické, je už september a stred týždňa, toto sme presne chceli - málo ľudí. Síce nie sú všetky bazény otvorené, ale tie čo sú, máme takmer len pre seba, lebo dôchodcovia sa združujú všetci vedno spolu v jednom malom najhorúcejšom. Dokonca reštaurácia je otvorená a fakt varia slušne za smiešne ceny (viem, možno pre nás sú smiešne, keď sme zvyknutí na Dublin, jedno z najdrahších miest v Európe). Nechtiac si vypočujeme rozhovor pri vedľajšom stole, no nedalo sa inak. Babky na dôchodku, je jasné že tu trávia každý deň, sťažujú sa, lebo zrušili Radvanský Jarmok v Banskej Bystrici a vôbec sa im nepáčia vládne opatrenia. Áno, aj ja si myslím, že celá táto Korona hystéria je prehnaná a poriadne nám strpčuje životy, ale musíme sa prispôsobiť, nie sme tu sami. Ja som v podstate ochotná aj prekonať chorobu, len aby som sa mohla voľne pohybovať po Európe, myslím si, že by som ju prekonala ako chrípku. Ale nie sú práve tieto všetky opatrenia nato, aby sme chránili dôchodcov ako najohrozenejšiu skupinu obyvateľstva? A práve oni sa idú sťažovať? Ale nenecháme sa znechutiť. Je krásny slnečný deň - leto sa neskončilo.
Urobíme si čas aj na naše rodné mesto na juhu Slovenska. Žiaľ nemôžme ostať tak dlho, ako by sme chceli, povinnosti nás ťahajú späť do BB, ale vždy je úžasné stretnúť starých priateľov aj keď nakrátko.
Na predposledný deň sme si nechali Hrad v Slovenskej Ľupči. Už miliónkrá som si vravela, že sa musíme ísť kuknúť, máme ho tak blízko a ešte nikdy sme tam neboli. Po rekonštrukcii aj z diaľky vyzerá krásne. Tak sme v dedine, ideme podľa tabúľ, cestou nikde parkovisko, cesta do kopca taká úzka, že sa modlím, aby nešlo auto oproti. Zrazu sme celkom hore pri hrade. Vidíme malé parkovisko, je sobota, teda parkovisko je úplne plné. Pecka! Tak ideme späť do dediny, ja sa zase modlím, aby nešlo nič oproti. V dedine zaparkujeme a vyšlapeme pešo naspäť hore. Nie je to žiadna tragédia, okolie je nádherné, užívame si výhľad. Vybavení tak ako treba - teda rúška (sú povinné v celom areáli - fair enough) - vchádzame do hradu. Obnovili ho fakt perfektne, aj keď práce ešte stále prebiehajú, je to skvost. Prejdem hradom so sprievodkyňou, dospelí nadšení, malé deti znudené, teenagery znechutení, ja len rozmýšľam, prečo rodičia tieto deti nezobrali radšej niekde k vode, je asi 33° C... Dostaneme sa späť na nádvorie - čerstvý vzduch, ľudia sa roztrúsili, nikto nablízku, konečne strhávam masku z facu a môj muž tiež. Ešte aj on je odo mňa vzdialený asi 5m. Zrazu mu SBS-kár máva od brány a ukazuje, aby si nasadil masku. Môj muž mu kričí naspäť: “Ale veď tu nikto nie je a sme vonku! ” A SBS-kár mu kričí naspäť asi z 10 metrovej vzdialenosti: “Ale čo keď niekto pôjde okolo?” Tak si tak myslím: “To fakt? Ja rozumiem, že si len robí svoju prácu, ale všetci by sme sa predovšetkým mali spoliehať na svoj zdravý úsudok. A nie len plniť príkazy ako ovce. Či?? ” No nevadí, nenecháme si pokaziť deň. Ešte prehodíme pás slov so prievodkyňou. Prehliadka sa končí a tu sa jedna pani pýta sprievodkyne: “Vy ste asi z tadeto z Ľupče, že?” Keď dostane kladnú odpoveď, pokračuje: “A neviete náhodou kde býva pani Beracková? Vravela, že z domu má výhľad rovno na hrad.” Sprievodkyňa smiech a že: “Tu má každý v dedine výhľad na hrad.” My sa chichoceme tiež a môj muž jej vraví: “Aj my z Banskej Bystrice vidíme na hrad. Vaša kamarátka asi nechcela, aby ste ju našli, keď vám dala také dokonalé inštrukcie.” Teraz sa už rehoceme všetci.
Naše Slovensko je krásne. Východné, Tatry, západné, stredné - celé. Len nemôžem si pomôcť - Slováci sa nevedia k sebe správať. Vždy keď prídeme domov, vadí mi len jedna jediná vec - to ako sa ľudia k sebe správajú. Česť výnimkám, ale som skôr milo prekvapená keď je cudzí človek ku mne milý a slušný (o úradníkoch ani nehovorím). Napriek tomu dovolenku na Slovensku sme si užili a vždy sa sem radi vraciame, Slovenko je asi naša srdcovka.
Commentaires