Poznáte ten pocit keď a zobudíte, lebo vás niečo páli na koži, presnejšie niečí pohľad. Otvorím oči a môj muž uprene kuká na mňa. A hneď prvá veta: „Ty si ako mohla spať celú noc akoby sa nič nedialo?!“ Nechápem celkom o čo ide, tak pokračuje: „Tak sme sa knísali, raz som mal hlavu dole, raz hore, všetko hučalo, vŕzgalo, strašné....“ Hovorím s úsmevom: „Ja o ničom neviem, mne sa spalo super, ako v kolíske“.
No už ani zďaleka to nie je také hrozné, dozvedáme sa, že nás nevpustili ani do prístavu na ostrov Agrostoli a kapitán si to namieril na Jadran, za chvíľu sme v Splite. A to je dôvod prečo je už more oveľa pokojnejšie.
Ideme do nášho obľúbeného raňajšieho baru, afrobarman s obrovským úsmevom na nás kričí: „2x fresh orange juice!" Vravím mu: „Ako vieš? Ty si veštec!“ Trochu hundreme, že Split, boli sme tam už najmenej 3 krát, možno viac. Mladý černoško za barom spozornie a hneď sa vypytuje, nikdy tam nebol. Ževraj: „A akým jazykom tam rozprávajú?“ Hovoríme mu: „Croatian“. On zhrozený: „What??“ Vravím mu: „Neboj, dohovoríš sa aj po anglicky“. Vidím ako mu odľahlo.
Ešte od včera si pospevujem „Amy Winehouse: I don't want to go to rehab....“ A Dodi hneď: „Ale pôjdeš, po tomto tripe určite“. Furt ma pobaví...
OK, tak teda Split. Je už po hlavnej sezóne, v starom centre mestečka to už nie je také zlé. Oveľa menej ľudí ako v strede sezóny. Trochu sa pomotáme, konečne si kúpim sušenú levanduľu a ideme cez novú štvrť na pláž. Úžasné, skoro nikto tu nie je, len pár domácich. Pokoj, kľud, stále je teplo, more čisté ako kryštál, trochu sa tu zdržíme a vychutnáme si to...
Večer sa vyberieme do fancy reštiky, Bonifacio nás už z diaľky víta: „Včera ste tu neboli, chýbali ste nám“, že aký zlatý... Pri vedľajšom stole sedí starší pánko s manželkou, pohár whisky v ruke, nahne sa ku mne a hovorí: “Nerozumiem ľudom čo vôbec nepijú, čo potom vylepší ich deň?“... a takto ma občas pobaví počas večere. To som už zistila dávnejšie, niektorí starší ľudia sú oveľa zábavnejší ako mladí.
Večeriame, bavíme sa, zrazu sa ku mne zozadu skloní asi manager staffu a pýta sa ma: „Je všetko v poriadku? Nečakali ste dlho na stôl? Nie sú čašníci pomalí? Je jedlo dosť teplé? Chýba niečo?“ Radšej ho zastavím: „Nie, nie, všetko je perfektné, fantastic, veľmi sme spokojní. Nachvíľu sa cítim dôležitá, lebo sa pýtal akurát mňa, potom ma napadne. No dúfam, že sa nenaklonil ku mne len preto, že som si dnes dala šaty fakt s riadnym výstrihom...
Odchádzame z reštiky, oproti nám lady vyobliekaná – dlhé lesklé večerné šaty, vyčesaná, vymaľovaná ako obrázok – a lodičky v ruke. Dodovi nedalo a hneď sa jej prihovorí: „Čo je? Zobrala si si zlé topánky dnes večer ?? Ona smutne že: „Hmmm...“
Môj muž rozozná Írov na prvý pohľad, ja už nestíham sledovať, zase má nového kamoša. Už len počujem ako sa ho pýta: "Declan, čo to preboha piješ?" Declen mieša svetielkujúci modrý cocktail. To mi Sheila (jeho žena) objednala - Blue Lagoon, mrká na nás Declan. Môj muž hneď: „Ale nepovedz doma v krčme čo si pil, inak sa ti budú smiať ešte týždeň“.
Nachvíľu som si myslela, že ja rozumiem Španielom, síce oni si hovoria svoje, ja svoje po anglicky, ale nakoniec sme sa stále dohodli. Potom som zistila, že tu žiadny Španiel nie je. Všetci sú to Latinoameričania.
Na tejto lodi je úžasné, že zakaždým sa s niekým zoznámite - pri bare, lobby, reštike, divadle, bazéne - hocikde a potom ho už druhý krát nestretnete, ponorka nehrozí. Je nás tu 2100 cestujúcich a 800 personálu (toto je najmenšia loď akú spoločnosť Royal Caribbean vlastní). Táto loď bol úžasný nápad môjho muža, poriadne sme si to užili, máme kopu skvelých zážitkov, o pár som sa musela podeliť (zas nie všetky sa môžu shareovat). Už nasledujú iba Benátky a potom domov – do Dublinu.
Comments