Ráno sa zobudím s poriadnou svalovkou v lýtkach. Hovorím si, nechápem z čoho. Dodo sa smeje: „Zapaľujú sa ti lýtka. Konečná!“ Kapitán sa nám prihovára lodným rozhlasom: „Nemohli sme vyplávať na more z dôvodu veľmi silného vetra a veľkých vĺn. Ostávame ešte asi pol dňa v Aténskom prístave. OK, nevadí, aspoň si trochu užijeme loď. Takže raňajky, ja fitko, Dodi sauna, spolu jacuzzi, opaľovanie, relax… BTW fitko na 11. poschodí, hociktoré fitko by sa nemuselo hanbiť za toto vybavenie. Je tu asi 20 bicyklov, 20 bežiacich pásov, myslím, že všetky stroje a činky, všetko pekne usporiadané okolo presklenej steny s výhľadom na more, ešte aj aerobiková podlaha v strede pred zrkadlovou stenou. Okolo celého 10. poschodia bežecká dráha a samozrejme nezabudli ani na lezeckú stehu. Heaven! Dokonca v každom dennom bare a reštike minimálne jeden „raw“ zákusok bez múky a cukru pre mňa. Cannot be better! A samozrejme shopping. Ako naschvál, Hilfiger má výpredaj... Vyplávali sme, dvoch pasažierov sme nechali v Aténach, nestihli to na loď. Kapitán povedal, že sme už čakali dosť. Asi bola „ťažká“ noc v Aténach a stratili pojem o čase. No nechcela by som byť v ich koži, hlavne keď boli Amíci, ako väčšina, a musia riešiť návrat späť z Atén do Štátov. Sme už na mori a teraz začína sranda. Začíname sa poriadne knísať. Kapitán oznamuje, že pre veľké vlny nedostal povolenie vojsť do prístavu na Mykonose, musíme ostať na mori a íst ďalej, že „Safety first!“ Hovorím si škoda, tešili sme sa na Mykonos. Každý prijal správu bez akéhokoľvek komentára a emócie, bavia sa ďalej akoby nič, mám pocit akoby som ja bola jediná koho to mrzí. No dobre - OK, hovorím si, stávajú sa aj horšie veci. Akurát ma pobavil oznam od riaditeľa lode, že pri najbližšej dovolenke na Cruise nám ostrov bude automaticky zarátaný do plánu plavby. Tak sa smejem, no najbližšie ak pôjdeme, tak dáme Škandináviu, tak som zvedavá ako nám do toho zakomponujú grécky Mykonos. Vlny sú stále väčšie a väčšie, zbehli sme si do kajuty za obedom, niekto klope. Otvorím a chlapík zo staffu sa ma pýta, že o koľkej si želáme upratať izbu. Hovorím mu: „Neblázni, veď ráno si upratal, kašli sa nato, dnes už netreba“. On úsmev od ucha k uchu a že: „Thank you!“ Konečne dáme večer aj kultúrny program (doteraz sme všetky zmeškali). Ževraj „Kúzelník z Anglicka“ , no uvidíme. Loď sa stále hojdá viac a viac, obdivujem čašníčky ako chodia s plnými táckami pomedzi kreslá, kúzelník je viac funny ako kúzelný, ale však smiať sa je najviac. Doda nahovorím, aby sme sa išli najesť na 10 poschodie dúfajúc, že tam to bude kolísať najviac. A mala som pravdu. Všetci chodíme ako ožratí, mám čo robiť, aby som si z taniera nevysypala jedlo na dlážku. Usadíme sa k oknu, vidíme rovno na čelo lode a vodu, vodu, samú vodu… Cestou dole do baru si všimneme, že ku schodom a výťahom povykladali do strieborných podnosov sáčky na grcanie. Aha, tak asi fakt je to už dosť zlé. Dodi už hundre, že už by aj stačilo. Našťastie celá táto cesta loďou bol jeho nápad inak by som už počúvala, že zas som vymyslela chujovinu … Ja sa stále bavím, on až tak nie. Najlepšia je jazda preskleným výťahom keď vidíte a cítite ako sa všetko kníše, pocit ako na kolotoči. Už nám to nedá a pýtame sa barmanky: „Vieme že táto loď je v zime v Karibiku, ale veď sú vtedy hurikány. A ona že jasné, už zažila niekoľko. Loď je aj v čase hurikánu na mori, nikdy sa ešte nič nestalo, akurát všetci grcajú. Super! Už sa nám rozplynuli aj tie najmenšie pochybnosti. Uvidíme ako dlho si to ešte budeme užívať...
Comments