Ďalšie ráno, pozrieme z okna – vplávali sme do prístavu Piraeus Port, Atény, úžasné. Kotvíme, v tom momente prichádza asi 30 gréckych taxíkov, 10 autobusov, pekne sa zoradia za seba. Hovoríme si pecka, hneď si zoberieme taxi do centra pod Acropolis, mám zase plán, presne viem kam treba ísť, čo treba vidieť, ako sa tam dostať. V rade pre taxíkmi stojí šéfko, ideme k nemu, hovoríme že len jedna cesta do centra. On na nás s úsmevom že: „Robíte si srandu? My tu čakáme na vašu loď 2 dni, robíme jazdy po meste, po pamiatkach, 5 hodinová jazda za 130 eur“. My že nie, ďakujeme, máme svoj plán, nám to netreba. On nato: „OK, tak vyjdite von z prístavu, tam sú obyčajné taxíky, za 15 eur vás zoberú do centra“. My že: „Super a diky za info“, ideme. Cestou pri nás zastavujú ďalšie taxíky po jednom, každý nás chce voziť po meste pol dna za 130 eur. Keď zastavuje šiesty, sme blízko východu, už mu len kričíme z ďaleka: „Len do centra!“ A on že: „OK“. „No dobre“, Dodo mu vraví, „ale za 15 eur“. Taxikár že: „Each“ (za každého). Už mu len mávneme rukou, že dobre, skúsil si, vychádzame von z prístavu. Za pár minút taxík, z ďaleka na nás bliká, taxikár na nás kričí cez okno, že či chceme zviesť a my že: „Yes“. Urobí hodiny, otočí sa križovatke a už stojí vedľa nás. Hovoríme: „Len do centra“ On nato: „OK, 25 eur“. Už len pre tú srandu mu vravíme: „Ale to má byt za 15“. A on že: „20 eur“ . Dodo už len súhlasne prikývne: „OK, deal, nemám už na vás nervy". Nasadáme, začne sa vypytovať ako sa na Gréka patrí a príde zlomová otázka: „Ste prvý krát v Aténach?“ A my naivne: „Yes“. Osudová chyba! V tom momente rozbaľuje klasickú papierovú mapu, v jednej ruke drží volant, v druhej mapu zakrývajúc si takmer celé predné sklo, a ukazuje akoby nás povozil po meste len za 100 eur, vypočítava koľko ušetríme s ním, nechce rozumieť, že nás to nezaujíma, že presne vieme čo chceme, hovorí si svoje... Rútime sa uličkami mesta, my dopredu nevidíme nič vďaka mape, kukám von bočným oknom, vonku chaos, na križovatkách platí pravidlo - kto je odvážnejší, ten ide. Už sme rezignovali, ani ho nepočúvame len každé 3 minúty povieme: „No, thank you“. Neprestáva, už by nás vozil 5 hodín za 90 eur. Dodo mi vraví: „No nemám na nič iné chuť, len stráviť s týmto tu pol dna“. Taxikár prestane so svojou presvedčovacou rečou až keď sme už na mieste určenia - pod Acropolis . OK, prežili sme, sme tu.
PONAUČENIE: Nikdy nehovorte taxikárovi v Aténach že ste tam prvý krát! Rad na vstupenky. Lístky: 1 pamiatka - 20 eur na osobu, 7 pamiatok – 30 eur na osobu, hovorí info mapa pri pokladni. Nie je o čom, kupujeme 2x 30 eur. Len nechápem, prečo si každý fotí tú mapu pri pokladni, pochopila som neskôr. Vchádzame dnu, plno ľudí, neskutočný výhľad, pamiatky, teším sa že sme to dali, zážitok na celý život! Zodvihol sa vietor, sme vysoko, fakt fúka, piesok máme všade, nevadí... Tak rozmýšľame, kde sú tie ostatné pamiatky, zisťujeme, že mimo tohoto hlavného areálu, treba ich hľadať po meste. Myslím si, no za 60 eur nám mohli dať aspoň jednu mapku. Nevadí, mám svoju, nájdeme to, hovorím môjmu mužovi: „Cítim sa ako na základke na brannom keď sme mali hľadať skryté predmety a mali sme len pár indícií, OK „Let`s get fun“. Našli sme čo sa dalo - vačšinu. Myslím, že jeden z najväčších zážitkov môjho muža: 1. Olympijsky Štadión (ten už nebol v cene vstupenky) ten fakt treba vidieť. OK, pamiatky máme, ide sa brúsiť po meste...
Celé mesto dýcha chaosom (verím, že len my to tak vnímame), je to iné ako sme zvyknutí. Klasické aj moderné reštiky (varia veľmi dobre), štýlové bary a kaviarničky (fakt dobrá káva), niektoré naozaj „Art Deco“ až som prekvapená, obsluha prijemná... veľký zážitok. Atény si budeme pamätať. Moceme sa uličkami, pasážami ešte ďalej, obdivujeme budovy, sem tam nejaký kostol, obchodíky, ale aj značkové obchodné domy. Staré malé historické budovy – pamiatky sa miešajú s ultra modernými obrovskými - trochu zvláštne, iné, nemôžem povedať zlé, skôr čudné ... až sa dostaneme k Metru (moja Google mapa hovorí). No nie je to metro, ale mestský vlak (taký máme aj v Dubline) a podľa mojej mapy máme 5 zastávok do nášho Portu. Super, kupujeme lístky, nasadáme. Na druhej zastávke nastúpi mladý spustnutý (dobre nastrelený) Grék, s ruksakom na chrbte. Postaví sa do stredu a začne nahlas recitovať niečo svojim jazykom. Obzerám sa okolo po ľuďoch, každý pokojne sedí, tvária sa akoby ho ani nevideli. Hovorím si OK, asi nechce vyhodiť vlak do vzduchu. Dodo mi šepká: „Žobre“. Fuuu, odľahlo mi, tak to nie je to najhoršie. Keďže každý na neho kašle, nikto mu nič nedá, na najbližšej zastávke vystupuje... Ďalšie 2 - 3 zastávky a ako na dlani „Stadium Olympiakos Piraeus“ aaaa tak toto poznám z telky, keď môj muž kuká futbal. Konečná – Piraeus (čast Atén), vystupujeme, celkom pekná štýlová stanica. Dostaneme sa von, prekvapko - všade plno smetí, vidno že sa tu premelie veľmi veľa ľudí za den. Smer - Pristav. Prejdeme bránou, po smetiach už ani stopy... po 20 minútach už vidíme našu loď, už sa teším na večer...
Commentaires