Tak sme to dali znova. Možno posledný krát bez povinného - nepovinného očkovania. Keď nám pred Vianocami postupne zrušili 3 booknuté lety do Prahy, pekne jeden za druhým, už som sa začala psychicky pripravovať nato, že aj celé sviatky strávime len dvaja v lockdownfriendly Dubline. Keď môj muž videl, ako mi dobrá nálada pomaly odchádza, prišiel s úžasným nápadom (alebo s odhodlaním urobiť to pre mňa): “Checkni aj iné letecké spoločnosti, možno to dáme s jedným prestupom.” Neváhala som ani sekundu. Hneď som aj našla: “Dublin - Amsterdam - Praha”.
Pre Čechy bolo Írsko oranžovou krajinou, takže sme nepotrebovali negatívne testy na vstup, žiadne obmedzenia. Nadšená som bookla let, na prestup sme mali mať celú hodinu.
Ráno o 3tej v taxíku si vravím napriek pochybnostiam: “So far, so good, taxík prišiel, zatiaľ plán vychádza.” Letisko takmer prázdne, väčšina obchodov a reštík zavretá, ledva sme niekoho stretli. Lietadlo pristavené, odlietame načas, prvé čo nám letušky rozdávajú sú dezinfekčné obrúsky na ruky.
Let do Amsterdamu je krátky, niečo vyše hodiny, ale už asi po pol hodine nás chytili turbulencie, až som mala strach ako budeme pristávať. Bolo to ako keby sme sa pokúšali pristať na húsenkovú dráhu. Ja nemám problém s výškami, kolotočmi alebo bungee jumpingom, nikdy mi nebolo špatne, no teraz sa mi zodvihol žalúdok 2 krát. Niekoľko krát sa pozrieme zdesene na seba s mojim mužom a on na záver zahlási: “Naspať cez Amsterdam neletím!”
Pristali sme s meškaním, vravím si: “Nevadí, sedíme vzadu, tak som vybrala sedadlá, otvoria zadné dvere, hneď sme vonku a bežíme na druhý let do Prahy.” No smola. Zdá sa, že KLM lietadlá neotvárajú zadné dvere. Musíme čakať, kým celé lietadlo vystúpi a tak sa dostane rad na nás. Ešte nám kapitán pripomenie, že ak máme ďalší let, treba sa ponáhľať, lebo Gate za zatvára 15 minút pred odletom a nikdy nečakajú na nikoho.
Keď sa konečne dostaneme von z lietadla, rovno do letiskovej haly, zistíme, že máme 20 minút. Bežíme po letiskovej hale, checkujeme tabule, na naše nešťastie letisko v Amsterdame je veľké ako svet. Mám taký zlý pocit, že náš Gate je ešte poriadne ďaleko. Dostaneme sa na pasovú kontrolu, úradník si všimne, že som trochu nervózna, tak sa mi pekne prihovorí pri kontrole dokladov: “Ponáhľate sa?” Ja hneď naňho: “Áno, veľmi, za pár minút máme let.” On s úsmevom pokračuje: “Ktorá je vaša brána.” Odpovedám mu: “68”. A on, že: “D68?” Uhádol! Tak pokračuje: “To je na druhom konci, to máte ešte ďaleko...” Ja už pomaly infarkt, ale ešte sa ho opýtam na smer, nech sa nezdržujeme tabuľami. Rýchlo mi vysvetlí a podáva mi doklady. Aj chcem utekať ďalej, ale nevidím môjho muža. Zasekol sa pred kontrolou. Už sa len modlím, aby zase nevypadol systém, ako sa nám to už raz stalo. Neviem presne koľko minút naňho čakám, ale zdá sa mi to večnosť. Konečne ho vidím, prešiel. Bežíme ďalej...
Gate D68 nedohľadne. My vo veľkým bundách, zimných topánkach, obidvaja ťaháme kufor a tašku, ja už pomaly mám dosť. Zaostávam za mojím mužom, on sa otočí, chce ma čakať. Ja mu len zakričím: “Bež, prosím, drž bránu otvorenú alebo sa dostaň do lietadla aspoň ty.” Je mi aj smiešne, aj som zúfalá, no stále bežím ako sa len na letisku dá. Konečne tabuľa “D68”. Posledné schody a sme pred bránou, cestujúci pomaly nastupujú. Postavíme sa do radu a tu si všimneme mladíka. Sedí v kabáte, priateľka ho zakrýva ešte svojím kabátom, aj tak sa klepe od zimy. A my dúfame, že ho nevpustia do lietadla. Ale vpustili. Tak si vravíme: “Nevadí, iste nebude sedieť blízko nás...” Well, well, Holanďan sa posadí rovno pred nás. Ja hneď odchytím stewarda a pýtam sa ho, či si môžeme presadnúť, ukazujem na 3 rady prázdnych sedadiel za nami. On sa ospravedlňuje: “Žiaľ teraz nie, čakáme turbulencie po štarte, možno neskôr.” Už sa radšej ani nepozriem na môjho muža...
Vzlietli sme. Dokonca po pár minútach sme si mohli presadnúť. Ešte hádame, čo chlapcovi je. Môj muž vraví: “Covid” Ja vravím: ”Absťák.“ Zdá sa, že to najhoršie máme za sebou. Ešte tak rozmýšľam ako sa dostaneme naspäť domov do Dublinu. Deň pred odletom, sme sledovali nie len írske, slovenské a české správy ale aj holandské. A tak sme dostali info, holandský government rozhodol, každý kto sa chce dostať do Holanska, čo i len na pár minút (teda vrátane prestupu na letisku) bude za 3 dni potrebovať vytlačený negatívny PCR test nie starší ako 72 hodín, inak ho nevpustia na palubu lietadla. Tak ešte deň pred odletom hľadám v Prahe testovacie centrá, kde nás otestujú 2. Januára 2021 v sobotu, pošlú výsledky do 48 hodín a to v angličtine. Našla som, bookla. Problém bude jedine, ak budeme pozitívny. V tom prípade ani netuším, kedy sa dostaneme späť na ostrov. Mne je to v podstate jedno, laptop mám v kufri, môžem robiť kdekoľvek na svete ak sa pripojím na net. Môj muž má väčší problém. On nemá homeoffice. Ale nevadí, to nejako vyriešime, ak bude treba. Ako sa vraví: “Život patrí tým, čo sa neposerú.” Zbalili sme ako prvé mega dávky vitamínu C a D, asi 30 ks nových rúšok, ruky si umývame a dezinfikujeme nonstop. V pláne máme stretnúť sa s 3 ľuďmi v Prahe, teda len s najbližšou rodinou a vieme, že sú zdraví. To dáme.
Sme v Prahe. Unavení po celom dni, ale neskutočne šťastní, že sme so svojimi najbližšími. Od leta, najkrajší týždeň. Ani nechápem, ako sme mohli zvažovať možnosť, že neprídeme. Naša pricezka zase vyrástla. Vidíme sa vďaka technike často, ale naživo sa to nedá ničím nahradiť. Tak ma napadne keď sa spolu hráme a kreslíme a tancujeme a maľujeme a spievame a cvičíme a hlavne smejeme: “Toto je šťastie”. Baví nás každú chvíľu. Nemá ešte ani 3 roky, ale už má všetko zmanažované, hlavne nás všetkých. Snažíme sa ju naučiť pravá - ľavá. Tak jej vysvetlíme a dáme kontrolnú otázku: ”Ktorá je táto a táto noha” A ona hneď: “Bíla a žlutá”. My záchvat smiechu a pochopíme, že si robí z nás srandu. Založila dokonca hudobnú kapelu. Rozdala nám hudobné nástroje, vybrala repertoár a tak naša kapela fičí každý deň aspoň pár minút. Tí čo majú spevácky handicap vyvažujú ho tancom. Najšťastnejší týždeň za dlhé dlhé obdobie. Nemôže nám to nič pokaziť, ani čerstvý total lockdown v Čechách.
2. Január sobota ráno. Ideme na testy do centra Prahy. Všetko ide hladko, zoberú nás načas, presne podľa rezervácie, nečakáme vôbec. V nedeľu ráno máme výsledky v emailoch. Problém je ich len vytlačiť keď je všetko zavreté. Našťastie letíme v pondelok večer, tak to vyriešime ráno. Vybavené! Môžeme letieť. Sedadlá som už prebookovala pekne dopredu, takmer pilotujeme lietadlo, len aby sme mohli vystúpiť ako prví. Našťastie let do Amsterdamu nie je tak skúšaný turbulenciami, pristaneme ešte o 20 minút skôr, vystúpime medzi prvými, ale tentokrát nás čaká autobus, teda aj tak čakáme na posledného cestujúceho. Nevadí, Gate na letisku máme teraz oveľa bližšie, pohoda. Letisko je takmer prázdne, ešte sa aj stihneme trochu poobzerať.
Sedíme v lietadle, smer Dublin, letušky tlačia vozík s občerstvením. Môj muž nám vypýta víno, že oslávime skvelý týždeň. Tak potichu v kľude popíjame, myšlienky nám víria v hlave, po chvíľke sa letuška ku nám vráti, podáva mi balíček a usmieva sa. Poďakujem, otvorím - 2 fľašky vína a balíčky chipsov. Ukazujem mojej polovičke a vravím: “Vidíš, už sa nám oplatilo s nimi letieť. ”
Pristaneme v Dubline, zase prázdne letisko, už som si myslela, že tu poznáme každý kút, ale omyl. Zase niečo nové. Všetko už ide hladko, pár cestujúcich sa trápi s povinnými írskymi Covid formulármi, ale nie je žiadny problém. Už len taxi a o pred polnocou sme doma. Zas unavení ako psy ale šťastní, veľmi šťastní.
Comments