Bol krásny slnečný deň, normálne že leto. No nie zas 30 – 40°C ako na Slovensku, silných 20 – 25°C, ale treba sa tešiť aj tomu, hlavne tu na ostrove... Prišli sme z víkendovej flákačky domov trochu skôr, slnko vysoko (v strede leta nám tu chvíľu zapadá okolo 11:00 večer), hovoríme si ešte ostaňme vonku. Blízko nášho domu máme kanál s pekným okolím, (ja ho volám Rimava, skoro jedna k jednej ), vybrali sme sa ešte nachvíľu k nemu. Sedíme na brehu, idylka, slnko svieti, ešte jeden pár sedí neďaleko nás, vychutnávame si pokoj. Z brehu do vody schádza kačica s dvoma malými káčatkami. Aj tak chvíľu rozmýšľam prečo má len dve, zvyknú mávať aj 5. Plávajú si na vode, jedno malé odvážne sa nachvíľu vzdiali od matky, chvíľu pláva a zrazu zmizne pod vodou. Kačica rýchlo pripláva na pomoc, hľadá káčatko, ponára sa, nevie ho nájsť. My v údive sedíme, nechápeme čo sa stalo. Kačka sa nemôže len tak utopiť, voda je pokojná, žiadne vodné víry tu nie sú. V úžase sa pýtame chlapíka, čo sedel bližšie, či nevidel čo sa stalo. A on že jasné, videl, to bola šťuka, chytila si večeru. Kačica, už len s jedným káčatkom, ešte chvíľu krúži na vode a potom pomaly plávajú k brehu... Smutné a zároveň to tak presne vystihuje život. Medzi životom a smrťou je len veľmi úzka čiara. Nie je nič horšie ako keď stratíte niekoho, koho ste milovali. Ja o tom nedokážem ani hovoriť... Keď mal náš syn 4 alebo 5 rokov, umrel nám niekto blízky. Vtedy si asi prvý krát uvedomil, že ho už nikdy neuvidí. Chcel, aby som mu vtedy sľúbila, že ja a jeho otec nikdy neumrieme. Zaskočil ma. Nikdy som mu neklamala, ani nezastierala realitu, aj vtedy som mu len povedala: „Každý raz umrie, aj my, ale to je tak ďaleko, že ešte nato netreba ani myslieť. Vtedy už budeme starí a ty dospelý a už nás ani tak nebudeš potrebovať.“ On sa tak zamyslel, upokojil a s detskou úprimnosťou mi na oplátku povedal: „Neboj mami, keď vy budete starí, ja vám nájdem veľmi pekný domov dôchodcov.“ Mal, ešte jednu úžasnú hlášku, ani neviem kde to počul. Keď som raz na niečo nadávala, sťažovala sa, že to tak nemá byť a to nie je fér, s pokojným výrazom 5 ročného chalana mi len povedal: “Život je pes“. A mal sakra pravdu. Život nie je stále prechádzka ružovou záhradou. Rozčuľovať sa a trápiť nad niečím, čo priniesol život je len „wasted time“ , treba to asi prijať a riešiť ak sa len trochu dá, aj keď mnohokrát je to veľmi ťažké ...
コメント