Nastal ten čas - končí mi platnosť občianskeho preukazu. No nepoletím preto na Slovensko, vybavím si ho tu na Ambasáde, nemal by to byť problém.
Vyberieme sa do centra Dublinu vlakom, je to najrýchlejší spôsob ako sa dostať z Dublin 15 do Dublin 2 v utorok ráno o 8mej. Vieme čo nás čaká a neminie - vlak prichádza tak plný, že už by doň nevošiel ani Somálčan. Ja sa síce natlačím za každú cenu, pre mňa to nie je problém, ale riziko je môj muž. Reálne hrozí, že vďaka jeho slušnosti a ohľaduplnosti ostane vonku. Prekonal sa! Sme vo vlaku obidvaja, tých 20 minút raz za 5 rokov vydržíme.
Na Ambasáde by to malo ísť rýchlo, všetko som si dopredu vybavila, tlačivá vyplnené online, žiadosť zaevidovaná, termín o 9:00 ráno, mala by som byť prvá. Prichádzame na Ambasádu, vítajú nás milí mladí ľudia, usmiati, akoby sme ani neboli na slovenskom úrade. V podstate ma už čakajú, celá moja zložka hotová, už len dokončiť. Nedá mi a pýtam sa: „Mala by som ešte takú otázku. Chcela by som si už konečne dať zapísať Ing. titul do občianskeho, ale zabudla som Diplom doma, tu v Dubline. Môžem ho zoskenovať a ešte dnes vám poslať mailom?“ Chlapík na mňa smutne kuká, potom na kolegyňu a vraví nešťastne: „Joooj, to asi bude problém, my to už všetko máme v systéme, ak to teraz dokončíme, ide to hneď na slovenskú políciu a oni to musia začať riešiť.“ Hovorím: „OK, tak nechajte tak, nevadí, však počkám ďalších 10 rokov, raz sa mi to snáď podarí...“ Oni že xixi ako chcete. Slečna ma vyzve: „Idem vás odfotiť“. No super, myslím si, mohla som sa poriadne namaľovať, nie tak ako obyčajne (čiže skoro vôbec), dnes ráno mi to nejako nemyslí. Ale čo, fotka na OP je aj tak malá, kašlať na to... Ževraj mám ísť do fotokabínky a sadnúť si. Vojdem dnu, vidím stoličku, sadnem si, vidím foťák, OK - dobre som. A hneď na mňa kričia: „Oprite si hlavu celkom dozadu o stenu“. OK, no ale nepovedali mi, že celá ta fotobúdka je z kartónu! Zvesela sa opriem, búdka zaburáca – hrmot, rachot, roztrasie sa, nie a nie prestať, trasie sa ako drahý pes, ja si túžobne želám, aby na mňa nespadla. Už len počujem rehot. Jasné, môj muž sa musí pridať: „Jaaaj, ale to ste jej mali povedať, že to potrebujete ešte aj na zvyšok dňa, ona vám to rozoberie ako nič“. Ešte väčší rehot. Ja kričím: „SORRY, to som nechcela“ . Nikto ma nepočúva. Tak sa všetci ukľudníme a že už ideme fotiť. Foťák 2x cvakne, ja 2x žmurknem. Ževraj nevadí, ideme 3. krát. Kričia mi z kancelárie: „Podarilo sa! Skvelé, systém to zobral“. Super, vychádzam z fotoboxu, ešte sa všetci trochu chichocú. Pozriem na môjho muža a musím: „Bavíš sa dobre ?!“ Všetci znova rehot, už aj ten posledný úradník vybuchne od smiechu. Slečna mi ukazuje fotku, vravím: „Preboha! Strašné!“ Ona s úsmevom: „Pozerám tu v systéme vašu poslednú fotku, asi z pasu a tá je podobná tejto. No hej, ale ta bola zatiaľ moja najhoršia, musím jej vysvetliť, a toto je to isté. Ona že: "No tak choďte ešte raz, odfotím vás znova". Ja sa nedám: „No, nie, nie, diky, ja už tam znova nevleziem!“ Zase všetci rehot ... Chlapík mi podáva kúsok papiera a pero a vraví: „Zvoľte si 6-miestny kód. Ja sa pýtam: „Musia byt aj čísla?“ On kukne na kolegyňu, obidvaja smiech a že: „Len čísla!“ OK, OK, vravím si, neni problém. Ale už ma naštartovali, tak dávam: „OK, tak dajme 1,2,3,4...“ Chlapíkovi vybehnú slzy a už len bezmocne na mňa kuká, kolegyňa sa odchádza smiať do kúta. Nechám ich, napíšem na papier 6 čísel a podávam im. Úradník pozerá na mňa, očervenie, slzy už neskrýva, dva prúdy mu tečú po horiacich lícach a vraví: „To je len pre vás, to nesmiete nikomu ukazovať“ . Už sa mu ťažko hovorí, ale zaprie sa: „Vedľa vás je čítačka, tie čísla musíte 2x nabiť do nej. Hovorím: „OK, jasné, stačí povedať“. Dodo im ešte zalichotí: „Už len sem budeme chodiť, tu je väčšia sranda ako na slovenských úradoch“.
Čakáme v čakárni na zvyšné papiere, po pár minútach vyjde celé osadenstvo kancelárie a slečna spustí: „My sme sa všetci s vami prišli rozlúčiť, pošleme vám správu kedy si môžete prísť pre nový OP, ale prosím vás príďte spolu, aj nabudúce sa chceme takto zasmiať hneď zrána. Dodi sa zdráha, že: „Nie, nie, nabudúce už príde sama!“ Mrknem na nich: „Nebojte sa, donesiem ho, on je môj navigačný, bez neho sa ešte stále stratím v centre“. So smiechom nám želajú všetko dobré a my s rehotom odchádzame.
P.S.: Takýto nádherný klavír máme na stanici v centre. Keď som ho zbadala, hneď som si sadla a zahrala som Dodovi „Boci boci tarka“, chcela som aj „Kohútik jarabý“ ale už ma ťahal že nám ide vlak...
Commentaires