Je to ako “deja vu”. Lockdown v Írsku opäť, nie že na 3 – 4 týždne, ale rovno na 6 týždňov. Keď sme ho mali na jar, tiež sme to brali najprv pozitívne. Pamätám si prvý víkend - piatok večer. Môj muž napojil laptop na telku a vraví mi: “A teraz ideme robiť niečo, čo sme už dávno nerobili.” Vravím si, OK, asi ide robiť diskotéku. Omyl! Pustil Winnetoua. Mne, aby som sa zdržala komentára, dal ro ruky pohár vína. Prisahám, vydržala som asi pol hodinu pred telkou, potom si hovorím: “Nie, nie, nemôžem predsa vypiť celé zásoby vína za jeden večer!” Tak som sa zodvihla a išla piecť koláč. Stále pohoda, on čumí na film, ja sa mocem neďaleko neho v kuchyni. Zapla som mixér akurát keď pochovávali Winnetoua. Môj muž sa otočí ku mne s nevraživým pohľadom a výčitkou: “Pokazila si mi zážitok z pohrebu!” Ja som nevedela, či sa mám smiať ... ale popravde - dostala som záchvat smiechu.
Asi podvedome si nechcem pripúšťať zlé veci, tak aj teraz sa pýtam entuziasticky piatok večer môjho muža kam ma vezme cez víkend. A on: “Vezmem ťa ku kanálu, to je do 5km od domu čo máme povolené.” Tu ku kanálu je asi tak ako v Banskej Bystricu k Hronu alebo v Rimavskej Sobote k Rimave. Hmmm, hneď ma dostal späť do reality.
Prezliekam sa, stojím vyzlečená pred skriňou, on sedí na posteli, pozerá na mňa. Ja, ako každá žena, musím dať kontrolnú otázku: “Som tučná??” On rehot a: “Jasné”. Tak ja mu odpovedám tiež s rehotom: “A teraz riskuješ niekoľkomesačnú sexuálnu abstinenciu.”
Našťastie máme blízko domu jeden z najväčších mestských parkov v Európe. Už počas prvého lockdownu sme ho pešo prešli krížom krážom. Tak sme znova v Phoenix parku, mám pocit už teraz, že som tu častejšie ako doma (a to mám home office) a budem ešte ďalších 6 týždňov. Tak mi prebleskne hlavou a vravím mojej spriaznenej duši: “Sme na ostrove a 6 týždňov neuvidíme more, morekám.” Niečo budeme musieť vymyslieť, bude to challenge, lebo garda (policajti) sú všade. Zastavili aj môjho muža, keď išiel večer autom do práce. Sú milí a veľmi slušní, ale predsa sa opýtajú, že: “Kamže?”. Môj muž vytiahol potvrdenie, že ide do práce a policajt sa ho pýta: “A nechcel by si byť radšej doma s rodinou?” Ja sa doteraz snažím pochopiť, ako to myslel, ale nejde mi to.
No zbytočné je vyplačkávať, máme čo máme, stále máme prácu, sme zdraví, máme jeden druhého, dáme to! Stále nám ostáva dúfať, že možno Vianoce budú.
コメント